O dvoch filmoch z festivalu Ekotopfilm / Envirofilm 2017, alebo čo s ekologickou stopou?

Keď sa na kánojkách plavíme v dunajských ramenách, obvykle si berieme aj plastové vrece, do ktorého zbierame plastové fľaše zachytené medzi konármi a v trstine. Niekedy sú fľaše pokryté vrstvou rias a vidno, že vo vode už boli dlho. Už tu, hlboko vo vnútrozemí, sa začína proces zanášania vôd plastami. O ňom je dokumentárny film Oceány: Záhada zmiznutých plastov. Premietali ho na festivale Ekotopfilm / Envirofilm 2017.

Film sa začína konštatovaním paradoxu, ktorý sme si všimli aj my v dunajských ramenách. Plastový odpad zbierame do plastového vreca. Plasty sú veľmi užitočné a veľmi často nemajú konkurenciu. Keď ich použijeme, tak sa ich často nevieme správne zbaviť.

"Plastové tašky by sme nemali vyhadzovať, mali by sme ich nechať dozrieť a zjesť. Veď aj tak sa nám napokon dostanú na tanier," to zvykne hovoriť študentom jeden z vedcov, ktorí vystupujú vo filme.

Tvorcovia filmu, ktorý režíroval Vincent Pérazio, obišli mnohých výskumníkov z viacerých vedných disciplín skúmajúcich znečisťovanie oceánov. Úvodný citát, ktorý upozorňuje, že plasty sa cez oceán dostávajú do potravinového reťazca ľudí, našťastie v záveroch filmu nedominuje. No konštatovanie, že hodnoty chemických látok pochádzajúcich z plastov nedosahujú zatiaľ prah škodlivosti stanovený Svetovou zdravotníckou organizáciou, nás nemôže veľmi uspokojovať. Pretože plasty sa naozaj do potravinového reťazca dostávajú. A s veľkou pravdepodobnosťou až do nášho žalúdka, ak jedávame napr. morské mušle... To, čo sa deje v prírode v súvislosti so znečisťovaním oceánov plastami, nie je dokonale preskúmané, ale plastový odpad je v moriach a oceánoch všadeprítomný. Film o týchto katastrofických procesoch zhromažďuje mnoho údajov: Ročne sa vyrobí vo svete 300 milińov ton plastov a odhaduje sa, že z nich sa 8 miliónov ton dostáva do morí a oceánov. Veľká časť týchto plastov sa však v oceánoch zneviditeľňuje a film hľadá odpoveď na otázku, kde. Nedáva na ňu vyčerpávajúcu odpoveď, pretože tá zatiaľ nie je istá.

Výskumníci už zistili, že plasty sa v oceánoch drobia a napokon je väčšina z nich veľká len desatiny milimetra, čo je menej ako hrúbka ľudského vlasu. Časť týchto mikroplastov potom uviazne v arktických ľadovcoch.

Ďalšia časť plastov končí na dne morských kaňonov. Tam, vo veľkej hĺbke sa ale plasty rozkladajú pomalšie.

Na plávajúce plasty, ktoré neklesli ku dnu, sa prichycujú riasy a kôrovce. Pre tieto organizmy sú plasty akýmisi prepravnými plavidlami. Môžu sa dostať ďaleko a to môže ovplyvňovať jestvujúcu biodiverzitu. Mikroplasty sú zároveň prepravnými člnmi pre rôzne patogény. Niektorí výskumníci sa viac obávajú týchto potenciálnych ekologických dôsledkov, než zdravotných toxických dôsledkov prítomnosti plastov v oceánoch.

Na druhej strane sa potvrdzuje, že existujú baktérie, ktoré sú schopné urýchliť rozklad mikroplastov. Aj to sa ešte len skúma. Aj keď je viditeľných plávajúcich plastov v oceánoch veľa, veľká časť z nich - až 99 percent - uvádza sa vo filme - mizne bez stopy. V roku 2015 vedci zaznamenali 560 prírodných druhov, ktoré sa plastami živia, alebo na nich uviazli.

Tieto informácie sú rozporuplné, faktom je, že celkom presne sa zatiaľ nevie, čo sa deje, ale vieme, že to nie je dobré. Vo filme sa uvádza, že baktérie rastú veľmi pomaly a nemôžu zlikvidovať taký objem plastov, aký sa dostáva do oceánov.

Je na nás, aby sme zabránili prenikaniu plastov do riek a oceánov, a aby ich bolo čo najmenej na skládkach odpadu.

To, že zmena je na nás, vtipne vystihol film "Som vinný?" od mladého nórskeho filmára Sigbjorna Holteho. Dvadsiatnik Sigbjorn sa rozhodol, že zmenší svoju uhlíkovú stopu. Uhlíková stopa je množstvo kysličníka uhličitého, ktoré za sebou svojím životným štýlom a činnosťami zanechávame. Sigbjorn si dal urobiť analýzu a vyšlo mu, že ročne svojím životným štýlom vyprodukuje 16,6 tony kysličníka uhličitého (CO₂), čo je aj na pomery bohatého Nórska priveľa. Obyvatelia najbohatších krajín sú najväčšími pôvodcami CO₂. Nórsky priemer je 9 ton. Náš hrdina sa rozhodol, že zmenší svoju uhlíkovú stopu na 2,5 tony. Film zaznamenáva, ako sa o to usiloval. Zmenil stravovacie návyky. Usiloval sa stravovať z domácich potravín, kedže pri tom odpadáva spaľovanie fosílnych palív pri preprave. Varil si napr. žihľavovú polievku, kupoval si potraviny v ekologickom balení. Prestal jesť mäso, pretože veľkopriemyselná živočíšna výroba je ekologicky náročná. Začal sa prepravovať ekologicky, na bicykli a prestal lietať lietadlami. Napokon sa mu podarilo zmenšiť svoju uhlíkovú stopu ale nie natoľko, ako plánoval. Aby sa priblížil k ročnej hodnote dve a pol tony, musel by sa ešte presťahovať do ekologického, nízkoeenergetického domu. Takéto domy sú však aj pre prosperujúcich Nórov veľmi drahé. Pokúšal sa nahovoriť priateľov, aby si spolu kúpili takýto dom a vytvorili komunitu s podobnými enviromentálnymi cieľmi, ale to sa mu nepodarilo. Jeho priateľom veľmi nechutnala ekologická strava, ktorou ich hostil a jeho nový striedmy životný štýl sa im zdal priextrémnym.

Sigbjorn napokon došiel k záveru, že na to, aby sa podarilo zmenšiť uhlíkovú stopu, treba vytvoriť spoločenské hnutie, nájsť súhlasnú vôľu v širších kruhoch spoločnosti a medzi politikmi. Lebo pre jednotlivcov je veľmi ťažké žiť takýmto striedmym životom. Sigbjorn sa osobne zúčastnil na premietaní svojho filmu v Bratislave a priznáva - prišiel leteckou linkou a žihľavovú polievku si už nevarí.

Klimatická zmena je najčastejšie zobrazovaná prostredníctvom mnohých strašných faktov a potom sa povie, že ak nezmeníme tento spôsob života, tak bude koniec sveta. To je depresívne i moralizujúce. Ľudia sa cítia byť bezmocnými, alebo sa tvária, že sa nič nedeje. Niektorí sa usilujú nájsť riešenie v hnutí new age - v hipíckom spôsobe života: Ak sa budeme mať všetci radi, tak môžeme žiť skromnejšie. Nemyslím si, že to je riešenie, pretože priveľa ľudí neprijme takýto životný štýl. Nefunguje to tak, že keď ukážeme, že niekto dokáže žiť skromnejšie, tak to potom náhle budú chcieť robiť všetci.

Chcem natočiť film, ktorý je o hľadaní reálneho riešenia pre nás všetkých. Chcem zistiť, či naša spoločnosť môže žiť udržateľným spôsobom bez toho, aby sme sa vzdali životných radostí.

Úsilie nasmerovať životný štýl v prospech trvalo udržateľného rozvoja reprezentoval na Ekotopfilme / Envirofilme aj stánok neziskového združenia Priatelia Zeme SPZ. Branislav Moňok, podpredseda združenia, predvádzal na festivale kompostovacie nádoby do záhrad a domácností a ponúkal viacero užitočných letákov. Príručka Kompostovanie napr. radí, ako znížiť množstvo vyhadzovaného odpadu takmer o polovicu. Je určená tým, ktorí žijú v rodinnom dome, alebo majú záhradu.

<%rubrprir lang%>

#ekotopfilm #envirofilm #plasty #trvalo udržateľný rozvoj