"V tvojich topánkach chodí dedko," povedal mi raz môj kamarát. Hĺbavým sebapozorovaním a okolopozorovaním som dospel vysvetleniu, prečo mňa a možno aj vás tak láskyplne popísal:
Alzheimer je, keď po dolezení cesty začínaš máš pocit, že túto cestu si už predtým liezol.
Alzheimer je, keď po prekonaní ťažkého nástupného kroku pri prvom borháku zistíš, že si si nezobral expresky.
Alzheimer je, keď zabúdaš riešenia kľúčových miest v cestách, ktoré si už liezol, a spomenieš si na ne, až keď to ťažké miesto prelezieš.
Alzheimer je, keď sa svojho ističa pýtaš, kde je to madlo? - hoci si v ceste nalezený druhýkrát za sebou.
Alzheimer je, keď sa spolulezca dookola pýtaš, koľko váži.
Alzheimer je, keď vždy keď prídeš pod skaly, opakuješ svojim spolulezcom: "Túto cestu som ja staval."
Ale nie je pravda, že malý lezecký alzheimer nemôže byť pre lezca aj dobrý. Má tú výhodu, že môžeš dookola liezť tie isté cesty a stále objavuješ niečo nové. Podobné to je so sentenciami alzheimerika. Nemusíš dávať veľmi zabrať svojim mozgovým bunkám a zdá sa ti, že si vyplodil novú múdrosť. Pravda, horšie na tom je tvoje okolie, ktoré počúva to isté dookola.
Vlado Bibel
Viac horo(r)humoru
Toto čítajte, len ak máte nad 50 rokov, alebo ak leziete s niekým nad 50. Ostatní čitatelia by sa mohli zbytočne vystavovať depresívnym očakávaniam.
