Alžbeta Ová sedela na kamennom levovi a rukami mu kŕčovito objímala šiju. Trochu sa bála. Boli s levom v nebezpečnej výške, na múre hradného opevnenia.
Alžbeta Ová najprv vošla bránou dnu do hradu, poprechádzala sa po ruinách a nakoniec sa s hodnou dávkou sebazaprenia vyštverala hore na leva.
Dolu šumeli koruny stromov, ktoré pokrývali takmer súvisle strmý vrch s hradom na svojom vrchole.
Keď sa Alžbeta Ová začala cítiť na levovi trocha istejšie, uvedomila si, že má krásny výhľad. Mäkké zelené vrcholce sa ťahali až do diaľky, kde sa akvarelovo vpíjali do bledožltých polí a hnedých ciest. Rušilo ju už len to, že lesný porast skrýva chodník k hradu.
Alžbeta Ová vyzerala muža. Možno, že už ide.
"Ho-hó!" zakričala. "Hóóó!" odpovedala jej ozvena.
Posmelená vlastným hlasom ešte viac ožila, zabudla na počiatočný strach a začala roztopašne rajtovať na levovi.
"Ho-hó!" zvolala ešte raz.
"Nóóó!" ozvalo sa od lesa.
"Čóó?" zatiahla prekvapene Alžbeta Ová a prestala sa kolísať.
"Nič. A hovorí sa prosím," zaznelo prísne odtiaľ, odkiaľ sa predtým vracala ozvena.
"Kto ste?" dotknuto sa spýtala žena.
"Ste, ste, ste," trikát sa vrátilo od lesa posmešným tónom. Hneď za tým nasledovalo opäť trikrát: "Ozvena, ozvena, ozvena."
"Ozvena predsa iba vracia to, čo bolo vypovedané."
"Mala som ťa nechať spadnúť? Vystrájala si ako bláznivá. A nie si prvá taká. Minule tu liezli horolezci a namiesto toho, aby si dávali pozor, začali po sebe hlúpo vykrikovať. Povedala som im svoje."
"Si ako moja mama. Tiež každého hreší," nahnevala sa Alžbeta Ová.
"Nie som žiadna mama. Žiadna ona, on ani ono. Som prírodný úkaz, ktorý pôsobí na základe fyzikálnych zákonov," namietla ozvena, ale po krátkej odmlke už menej odmerane dodala: "Som podľa zákonov, keď sa mi chce. Ale často sa mi nechce. Ani by si neverila, aké je to otupné, opakovať vety po ľuďoch. Som už stará ozvena a mám právo na vlastný prejav."
Alžbeta Ová sa mlčky zahniezdila na levovi. Rada by ozvene povedala niečo milé a pekné, aby ju potešila.
"Vieš čo, zahrajme sa. Tak, aby si hovorila, čo ťa baví. Slovný pingpong. Poviem slovo, a ty mi vrátiš svoje. Platí?"
"Skvelé. Začni."
"Biela."
"Čierna."
"Mačka."
"Pes."
"Alžbeta."
"Fekete."
"Fekete?"
"Neopakuj," nadurdila sa ozvena. "To som povedala ja, vymysli si dačo iné."
"Ja neopakujem, len sa čudujem, prečo si na moje meno Alžbeta odpovedala menom Fekete," vysvetľovala žena av rozpakoch si prstami prehrabávala vlasy už aj tak rozstrapatené vetrom.
"Po mene má nasledovať priezvisko. Ová nie je žiadne priezvisko, iba koncovka, naznačujúca, že patríš k tomu, koho meno je pred ová. Ale ty k nikomu nepatríš. Tak som povedala Fekete. Keď sa ti to nepáči, môžem ti ponúknuť iné meno, napríklad Vadkerti, Szigeti a podobne," zavŕšila svoje lingvistické zdôvodnenie ozvena a ani si navšimla, ako žena na levovi zosmutnela.
"Ale ja chcem k niekomu patriť," zatiahla plačlivo. Veď preto som sa sem vyteperila. Aby som upútala muža, ktorý príde na hrad. Keď ma uvidí, ako sedím na levovi, určite sa mu zapáčim a vezme si ma, " presvedčivo zakončila Alžbeta Ová a na okamih jej smútok zliezol z tváre. "Alebo nevezme?" hneď aj zapochybovala a pustila sa do plaču.
"Nerumázgaj, lebo spustím po tebe," zahriakla ju ozvena. "Skúsim ti nejako pomôcť."
"Ako?" pochybovačne sa spýtala Alžbeta Ová, ale v očiach jej predsa len zasvietil ohník nádeje.
"Toto je starý hrad, ale ja som ešte staršia. Mám bohaté skúsenosti so zvádzaním. Porozprávam ti jeden príbeh."
Alžbeta sa pohodlnejšie usalašila na levom chrbte a počúvala.
"Raz išiel na hrad paholok. Chcel sa prihlásiť do služby. Za kríkom neďaleko chodníčka sa skrývalo dievča. Bolo veľmi zamilované do paholka a smútilo, že sa pobral z dediny slúžiť na hrad. Chcelo ho dajako zastaviť, ale hanbilo sa. Nariekalo si tíško v úkryte. A pritom úplne nezmyselne, pretože paholok ju mal rád. Ibaže bol tiež ostýchavý a nemal odvahu požiadať ju o ruku. Ako si vykračoval, smutne vzdychal. Chcela by ma, alebo nechcela? Vtedy som dúchla do vetra a rozozvučala som nebesia otázkou: CHCELA BY MA? Chcela-chcela-chcela??? Dievča za kríčkom vydýchlo: áno, ktoré som ja stonásobne zosilnila ÁNO! Áno-áno-áno. A viac nebolo treba. Vbehli si rovno do náručia, " zavŕšila ozvena starosvetský príbeh a k šťastnému koncu dala ešte prídavok.
"Postavili si malý domček na kraji dediny a chovali kozu. Keď ju deti pásli, mečala som s ňou opreteky. Deckám sa to strašne páčilo."
Alžbeta bola očarená, ale ozvena ju zaraz schladila.
"Ty si zjavne iný prípad. Ako vidím," a tu nechala ozvena niesť zvuk na vlne vetríka, ktorý necudne podfukoval Alžbetinu tenkú sukňu," Ostýchavosť nie je tvoj problém."
"Mám zliezť a dakde sa skryť? zahanbene sa spýtala.
"Ale nie. Dnes je asi iná doba, keď ženy na levoch lovia mužov."
Alžbeta Ová chcela znova zapýrene zvesiť hlavu, ale vtom sa jej do zorného uhla dostala postava, ktorá sa z lesa vynorila na cestičke vedúcej k hradnej bráne.
"Už ide!!!"
"Ide-ide-ide," potvrdila ozvena.
Príchodzí bol horolezec. Chodieval na hrad pravidelne a trénoval výstup na múr. Na tú časť hradného opevnenia, kde trónil lev, však nikdy neliezol. Múr tam bol silne zvetraný, hrozilo, že sa môže zosypať.
Muž prešiel mierne sa zvažujúcu trávnatú lúčku, do ktorej vyústil lesný chodník. Vystúpil na strmý, ale krátky úsek cesty k hradnej bráne. Vtedy sa pozrel hore, a to, čo uvidel, mu vyrazilo dych.
"Ženská, ako ste sa tam dostali? Rýchlo odtiaľ zlezte preč!"
"Preč-preč-preč," poslušne zopakovala ozvena.
Alžbete sa to nepáčilo.
"Ty choď preč! Ty!" zvrieskla s detským vzdorom. (Ako to, že muž nezastal v nemom a obdivnom úžase, tak ako si to predstavovala? A dokonca si dovolil osloviť ju ženská.)
Ozvena pochopila, že sa nechala uniesť vzrušením. Spôsobilo, že sa nedokázala vzoprieť zákonu, ktorý ju odveky nútil otrocky a bezducho opakovať vypovedané, a zopakovala, čo nebolo vhodné opakovať. V panike urobila tú istú chybu ešte raz a zvolala: "Ty-ty-ty!"
"Kto? Ja?" nasrdil sa alpinista, ale aj do Alžbety vstúpila nová zlosť. Energicky sa zaknísala na levovi a v bojovom nasadení ho kopala nohami do slabín, ako keď jazdec popchýňa koňa k rýchlejšej jazde. Aj sa chystala, že povie čosi riadne ostré, lenže vtom sa lev vzoprel na zadné a s ohlušujúcim revom skočil z múra.
"Kto má vydržať ten hurhaj," zrúkol, keď doskočil aj s Alžbetou na zem. "Ste horší ako Napoleonovi vojaci, ktorí ma ostreľovali delami!"
Zver sa prudko zatriasol.
"Zachráň ma!" zúfalo skríkla Alžbeta a ozvena pochopila, že teraz nastala jej chvíľa.
"ZACHRÁŇ MA!!!" zaburácala.
Kým sa muž spamätal, aby vykonal udatný čin, lev sa ešte raz vzopäl a zhodil úbohú Alžbetu z chrbta ako dáku neželanú muchu.
Žena urobila nevídané salto a dopadla hrolezcovi k nohám.
"Utekajme," zavelil, keď jej pomohol vstať.
Bežali a bežali a zastavili sa až pri prvom dedinskom domci. Tam horolezec býval. Volal sa Fekete a choval kozu.
Alžbeta Feketeová ju chodila pásť. (Odkiaľ zrazu tá koza nabrala taký ohlušujúci hlas?" čudovali sa všetci dedinčania.)
Mééé-mééé-méé…
Ida Bibelová (Pajštún, september 2003)
