Už počas našej prvej plavby kánojkou z rakúskej obce Orth an der Donau do Bratislavy sme si kúsok za Hainburgom na pravom brehu Dunaja všimli hradnú ruinu. Počas našej druhej dunajskej výpravy sa nám podarilo doplaviť sa až pod hrad. Zrúcanina nie je dostupná priamo z dunajského brehu, treba vplávať do ramena, ktoré ústi do veľkého Dunaja na mieste, kde sa vynára panoráma Devínskeho hradu a rieka sa po sútoku s Moravou stáča doprava.
Hrad Röthelstein je podstatne menší ako známejšie a veľkolepejšie zrúcaniny Hainburského hradu, či Devína, ktoré zdobia dunajské brehy v tejto časti jeho dlhej cesty. Je však obľúbeným miestom vychádzok v okolí Hainburgu a z mesta sa dá k nemu dostať chodníkom popri Dunaji, ktorý vedie aj tunelom vytesaným do skaly. Myslím si však, že vodná cesta k hradu má tiež svoje osobité čaro.
Ruina nad dunajským ramenom
Po rýchlom dunajskom prúde a dobrodružnom čelení vlnám, ktoré na rieke zanechávajú veľké lode, sme sa vnorili do pokojných vôd ramena. Zľava rameno lemuje cestička, z ktorej nás veselo pozdravil cyklista, sprava sa spoza stromovej húštiny už len tlmene ozýval hukot veľkého toku a trúbenie výletnej lode. Kanoe dorazilo až k perejkám pri prehrádzke, ktorá bola zaliata vodou, ale v čase väčšieho sucha a nižšieho stavu Dunaja, určite vytŕča a je výraznejšou prekážkou pri plavbe. My sme síce tiež z kánojky vystúpili, ale stačilo ju len kúsok posunúť a znova sme sa plavili v hlbočine. Tesne pod hladinou sa mihla veľká ryba. O hojnej prítomnosti menších rybiek svedčil malý vtáčik - rybárik kráľovský. Prefrngol nad vodou a skryl sa v lese. Zľava sa vynorila rozštiepená skalná stena a za ňou vytŕčala ruina. Kanoe sme pristavili na brehu, kde sa končilo rameno a už z vody sme videli drevené schodíky, vedúce k cestičke na hrad.
Aj keď hrad skutočne nie je taký impozantný ako jeho blízki hradní susedia, má všetko, čo hradu patrí: prastaré dejiny, zmapované v historicky hodnoverných kronikách, ale aj nehodnoverných, no zato farbistých legendách.
Sídlo pánov obchodu a rybolovu
Röthelstein (známy tiež ako Rottenstein alebo Rotenstein) stojí na 30 metrov vysokom skalnom brale. Prvé zmienky o hrade sú z roku 1180. Obýval ho rod Röthelsteinovcov, ale sídlo v priebehu storočí niekoľkokrát zmenilo majiteľov. Na stránkach rakúskeho servera burgenkunde.at venovaného hradom a zrúcaninám sa uvádza, že v žiadnej kronike sa nedá dočítať o nepokojných rokoch, počas ktorých hrad slúžil ako hraničný, strážny hrad, hoci o tom napovedá jeho strategická poloha. Röthelsteinovci z výhodne umiestnenej pevnosti kontrolovali obchodné lode po Dunaji a rybolov. Z 15. storočia sú záznamy o jeho majiteľovi Wilhelmovi von Enzersdorfovi, ktorý bol síce šľachticom a hrad dostal do léna od vtedy len 13-ročného habsburského panovníka Albrechta V., ale namiesto rytierskych ideálov si pestoval moc a majetky. Okrem hradu mu patrila aj osada Rotenstein a podliehal mu aj prevozník, ktorý dopravoval ľudí na druhý breh do Devína. Wilhelmovi to všetko nestačilo. Chcel obrať mesto Hainburg o právo rybolovu v nivách okolo Rotensteinu, a keď sa mu mesto postavilo, vyhrážal sa násilím. Do sporu zasiahla na podnet mesta vyššia moc z Viedne a aj keď rozhodla v prospech Hainburgu, mešťania sa dlho báli priblížiť sa k hradu, lebo vedeli, že v okolí a tmavých lesoch na nich číha zlostný hradný pán.
Ani ďalší hradný pán, Wenko von Ruckenau, nemal dobrú povesť. Bol to lúpežný rytier, známy pod menom Ledvenko. V 16. storočí hrad obsadili Turci, neskôr pustol a bol doslova rozobraný na stavby v meste a okolí. Dnešné ruiny sú zvyšky z vonkajšieho múru a palácovej steny.
Staré legendy o mužoch v červenom
Povestí o Röthelsteine je nepreberné množstvo, ale takmer všetky sa krútia okolo skrytých pokladov a mužov v červených plášťoch a kapucniach. Pravdepodobne sú to rádoví rytieri, ktorí mali červenú pokrývku hlavy. V tejto oblasti mali vraj veľa sídiel a nie je vylúčené, že boli aj zakladateľmi hradu.
Plavíme sa naspäť, z tichého ramena do rušných vôd veľkého Dunaja. Pred nami sa týči Devín. Koľkokrát sme sa z jeho kamenných nádvorí kochali výhľadom na rieku a netušili sme, že v húštinách, kde sa kľukatia dunajské ramená, sú aj ďalší svedkovia dávnych dôb.
(ib)
