Na Janohrad! Na koňoch? - Aj inak sa dá (Výlet v Lednicko-valtickom areáli)

Janohrad je jedna z obľúbených výletných atrakcií Lednicko-valtického areálu na južnej Morave. Rozprávkový zámoček vyzerá ako kulisa filmového príbehu a jej čaru podľahne azda každý. Nadšenie nepribrzdí ani konštatovanie historikov umenia, že stavba zo začiatku 19. storočia iba napodobuje romantickú stredovekú zrúcaninu a že naozaj tak trochu pripomína Disneyland. Keď sa v modravom súmraku nad cimburiami mihnú krídla netopierov, z veží uvidíte stužku Dyje, ktorá obkľučuje hrad z troch strán, a na ochodzi sa vám prihovorí šum listov starobylej moruše a striebristého platana, vtedy aj napriek všetkej tej "nepravosti" zažijete pekné a nenapodobiteľné chvíle.

Pri prehliadke zámku si však napokon neprídu na svoje len romantické dušičky, ale aj triezvi obdivovatelia technických detailov. Veď Janohrad neprojektoval nik iný ako legendárny Josef Hardtmuth, rakúsky architekt, tvorca nezvyčajného Minaretu z neďalekej Lednice, a tiež originálny vynálezca. Projekt zámočku si nakreslil ceruzkou, ktorú ešte predtým sám vymyslel - s tuhou z dovtedy nepoužívanej zmesi grafitu a ílu. Hardtmuth sa musel pri stavbe (v rokoch 1807 - 1810) vysporiadať s mokrým terénom, s neustále vystupujúcimi spodnými prúdmi Dyje a zámok postavil doslova na vode. Pohyblivé podložie dokázal spevniť dômyselne skonštruovaným systémom drevených trámov.

Aby vytvoril dokonalú ilúziu stredoveku, dlho študoval skutočné ruiny hradov. Prišiel na to, že sa mu to podarí len s autenticky pôsobiacim stavebným materiálom a tak dal na stavbu priviezť kamene z neďalekého veľkomoravského hradiska Pohansko. Pórovitý pieskovec v sebe uchováva spomienky na predhistorické ulitníky. Ich odtlačky a zvyšky sme si na múroch všimli počas prechádzky na ochodzi. Žiaľ, tento stavebný materiál, vytvára ilúziu starodávnych čias asi až príliš dokonale, má sklony zvetrávať, bez vnútorného spevnenia, konzervačných zásahov a dobrej údržby by sa umelá ruina celkom poľahky mohla zmeniť na skutočnú. Stopy po architektovej dôslednosti vidno aj vnútri stavby - všetky schodištia urobil pravotočivé, tak ako to bývalo zvykom v starých hradoch.

Janohrad, alebo oficiálnejšie Janův hrad, sa volá po Janovi z rodu Liechtensteinovcov, ktorý ho dal postaviť ako lovecký zámoček. V čase poľovačiek tu panstvo hodovalo. Ulovenú zverinu opekali na ražňoch nad ôsmimi ohniskami na nádvorí. Ak si v takomto prostredí neviete predstaviť krehké šľachtičné v mušelínových róbach, máte celkom pravdu. Tie nehodovali spolu s mužmi ani na otvorenom nádvorí, ani v hlavnej Rytierskej sále, ale decentne posedávali v bočných salónikoch, kde sa zohrievali pri krboch.

Mohli pritom nerušene klebetiť, pretože služobníctvo prikladalo do krbu z vonkajšej strany miestnosti. Hlavná sála vykurovaná nebola, muži sa asi dostatočne zahriali štvanicou na zver, plameňmi z ohnísk a poriadnymi dúškami dobrého vína. Z teplúčka z krbov sa netešili iba ženy, ale aj arabský žrebec, ktorý mal samostatnú vykurovanú stajňu. Nakukli sme dnu, kôň v nej nestál, o stenu sa opieral iba obstarožnejší bicykel.

Práve bicykel je v celom Lednicko-valtickom areáli asi tým najpopulárnejším dopravným prostriedkom športovejšie založených turistov. Je tu veľa značkovaných cykloturistických trás a rovinka alebo iba mierne zvlnený terén sem láka na cyklistické výpravy aj menej zdatných cykloturistov a rodiny s deťmi.

Malebné meandre rieky Dyje určite potešia oko každého vodáka, ale ľudia, ktorí by po zime najradšej splavovali aj prvé jarné mláky, si musia v Podyjí nechať zájsť chuť. Je tu národný park a po rieke sa s povolením príslušných úradov môžu plaviť iba výletné plavidlá autorizovaných spoločností. V čase našej návštevy, len štyri dni pred 1. aprílom 2010, dňom, keď sa po zimnej prestávke zámoček znovu otvára pre verejnosť, lode nepremávali. Hladina Dyje bola veľmi vysoká, voda sa rozliala na dvoch miestach aj na prístupovú cestu k zámku. Aj s takouto situáciou tu treba rátať. Ľudia, ktorí si vyšli na prechádzku k zámočku, sa na náš odvážny pokus prebrodiť autom mláky, pochybovačne dívali z hrádze lemujúcej cestu. Podarilo sa nám to, ale nabudúce radšej asi zvolím variant po hladine rieky na výletnej lodi. Na loď sa dá nastúpiť pri lednickom Minarete, alebo už v Břeclavi.

Architekt Hardtmuth by však dnes mal asi najväčšiu radosť z návštevníkov, ktorí prijmú hru na časy dávnominulé a k zámočku sa dajú z Lednice odviezť na koči ťahanom koňmi.

Ida Bibelová

Pripojte komentár