Sochár Franz Xaver Messerschmidt a Bratislava - Výčitka? Umelecká inšpirácia? Výzva?

Franz Xaver Messerschmidt bol barokový sochár. Pochádzal z Bavorska, ale posledných sedem rokov života strávil v Bratislave. Býval tu - a hlavne - tvoril. Z Messerschmidtovho bratislavského obdobia pochádzajú umelecké diela, ktoré sú z jeho tvorby najviac oceňované a dodnes fascinujú svojou neobvyklosťou. Volajú sa Charakterové hlavy. Sú to zvláštne busty s grimasami. Čo mali vyjadrovať? Boli zrkadlom výsmechu spoločnosti? Alebo sa pri nich sochár inšpiroval vtedajšími viac či menej serióznymi teóriami o vplyve fyziognómie na osobnosť? Boli hlavy prejavom okultizmu, dá sa ich zmysel nájsť v židovskej kabale? Bránil sa sochár modelovaním úškľabkov pred zlými duchmi, ktorí prenasledovali jeho chorú myseľ? To všetko sú otázky, na ktoré dodnes hľadajú odpoveď kunsthistorici, zberatelia, milovníci umenia, lekári, sú to otázky, ktoré rozrušia každého, kto sa zahľadí do tváre aspoň jednej z nepochopiteľných hláv.

Dnes sa v Bratislave nenachádza ani jeden originál. A rozplynuli sa aj ďalšie stopy po geniálnom a čudáckom umelcovi. Nejestvuje dom, v ktorom býval, necitlivej asanácii podľahla celá štvrť Zuckermandel, kde dom stál. Nepoznáme presné miesto jeho posledného odpočinku a nezachoval sa ani symbolický náhrobok, ktorý mu dalo postaviť mesto v roku 1941 pri Kostole sv. Mikuláša na Podhradí. Našťastie po ňom ostala aspoň bohatá listinná pozostalosť, ktorú vlastní Archív mesta Bratislavy. Archívna dokumentácia bola cennou pomôckou aj pre historičku umenia Máriu Pötzl-Malíkovú, pre ktorú sa osobnosť F. X. Messerschmidta stala celoživotnou profesionálnou témou. Monografia profesorky Malíkovej, nazvaná F. X. Messerschmidt a záhada jeho charakterových hláv je slovenskou verziou jej rozsiahlejšej práce o barokovom sochárovi v nemčine a v Bratislave vyšla v roku 2004.

Silná messerschmidtovská tradícia

F. X. Messerschmidt je pre väčšinu Bratislavčanov a návštevníkov mesta skrytý v galériách a nevenuje sa mu pozornosť, akú by si rozhodne zaslúžil. Niekto by mohol namietať, že barokový sochár nie je na Slovensku a osobitne v Bratislave až taká neznáma umelecká veličina, že napríklad v roku 1996 sa objavila poštová známka s vyobrazením jednej z jeho búst, že krátky fiktívny príbeh o ňom sa nachádza aj v zbierke bratislavských povestí Márie Ďuríčkovej, je po ňom pomenovaná cena pre výtvarníkov a je tu samozrejme spomínaná monografia profesorky Malíkovej. Veta, ktorú napísala v predhovore knihy: "Messerschmidt ako čudesný prelud žije v povedomí obyvateľstva podnes", inšpiruje k viacerým otázkam. Čo sa skrýva za slovom prelud? Výčitka? Umelecká inšpirácia? Výzva? Pri našom stretnutí v novembri 2007 sa profesorka Malíková priznala, že formulácia z monografie je trocha nadnesená, ale v minulosti určite platila. "V Bratislave bola kedysi veľmi silná messerschmidtovská tradícia," potvrdila.

Zvláštny umelec priťahoval znalcov umenia, ale aj obyčajných zvedavcov, ešte kým žil. Traduje sa veta z článku úspešného viedenského spisovateľa Johanna Friedela, ktorý roku 1782 napísal: "Byť v Bratislave a nenavštíviť tam slávneho sochára Messerschmidta by bolo hanbou pre každého milovníka umenia." Meno F. X. Messerschmidt malo punc, sochár síce do Bratislavy prišiel preto, že stratil miesto vo viedenskej Akadémii výtvarných umení pre svoje "pomätené správanie", ale nikto mu nemohol vziať slávu, ktorú získal, napríklad aj sochou cisárovnej Márie Terézie a jej manžela Františka I. Lotrinského.

Po jeho smrti v roku 1783 sa to, čo profesorka Malíková nazvala messerschmitovskou tradíciou, v Bratislave udržalo viac ako storočie. Dokladá to napríklad báseň o Messerschmidtovi z roku 1785 v jednom z bratislavských literárnych študentských almanachov. Sochár bol námetom romantických a tajuplných románových príbehov. Prvú serióznu prácu o ňom napísal až koncom 19. storočia Albert Ilg, viedenský historik umenia a priateľ bratislavského rodáka, sochára Viktora Tilgnera.

Smutná história liechtensteinských odliatkov

Rozruch vyvolali prvé výstavy búst vo Viedni, kam sa dostali, keď ich istému viedenskému kuchárovi predal sochárov brat Ján, žijúci v Bratislave. Približne vtedy sa objavil aj ich súhrnný názov Charakterové hlavy, ako aj pomenovania jednotlivých hláv s krátkym výkladom. Odborníci sa k pomenovaniam stavajú s odstupom, pretože ani názov, ani krátky výklad k hlavám nebol výsledkom nijakého seriózneho bádania, ale iba výmyslom. Aj napriek tomu sa ujali a dodnes sa používajú. Pomerne skoro vznikali aj odliatky hláv, v roku 1816 vznikol známy súbor odliatkov 49 hláv pre knieža Liechtensteina, ktorý ich mal na zámku vo Valticiach. Profesorka Malíková históriu liechtensteinských odliatkov považuje za veľmi smutnú.

"Po roku 1954 sa odliatky z Valtíc dostali do Slovenskej národnej galérie, kde ich inventarizovali ako faksimile a každý kus ohodnotili na 50 korún! Dnes sa sádrové odliatky Charakterových hláv dražia v sume okolo 12-tisíc eur. A podľa toho, ako ich ohodnotili, tak sa k nim aj správali. Ležali v depozite na hrade Červený Kameň zaprášené a zničené. Našťastie sa však v galérii našla odborníčka, ktorá dala urobiť nové odliatky. Pôvodné sa úplne zničili."

Na Slovensku sa až do vojny nachádzali tri originály, dnes už nevieme o žiadnom. Hlava č.1, Smejúci sa Messerschmidt, sa zo súkromného majetku v Bratislave dostala okolo roku 1938 do USA , do Los Angeles. Podľa profesorky Malíkovej sa tam dnes už však nenachádza, je opäť niekde v Európe. Ďalšie dve hlavy boli na zámku v Stupave, teraz sú v súkromnom majetku v Gorizii v Taliansku. Galéria mesta Bratislavy vlastní staré sadrové odliatky všetkých troch hláv.

Bilancia počtu odliatkov a úplná absencia originálov v Bratislave je veru skľučujúca. V súpise majetku F. X. Messerschmidta, ktorý urobili týždeň po jeho smrti 27. augusta 1783 (zomrel ako 47-ročný na zápal pľúc) bolo pritom až 69 búst. Odborníci tvrdia, že sa z nich zachovalo 54. Profesorka Malíková v svojej monografii uvádza, že dnes sa vie o 38 origináloch, z nich jeden sa na konci druhej svetovej vojny zničil. Najväčší počet, 16, vlastní Rakúska galéria, ostatné sú roztrúsené po svetových galériách a v súkromných zbierkach.

Zbraň proti zlému duchovi

Ktovie, keby aspoň niektoré ostali v Bratislave, či by tu bol Messerschmidt taký známy ako v minulosti? Kunsthistorička Malíková zánik messerschmidtovskej tradície pripisuje niekoľkým výmenám skladby bratislavského obyvateľstva. Sochára Messerschmidta objavili slovenskí výtvarníci opäť v 70. rokoch minulého storočia, inšpiroval sa ním napríklad Rudolf Fila.

Mária Pötzl-Malíková však neobvyklého umelca objavovala už v 50. rokoch, keď smerovanie umenovedy a umenia, aspoň toho oficiálneho, určovala komunistická ideológia. Čo ju k nemu priviedlo? Historička umenia, ktorá po štúdiách v Bratislave, Prahe a Brne pôsobila v Slovenskej akadémii vied a neskôr na Viedenskej univerzite, na to spomína s úsmevom. Pôvodne sa chcela venovať gotickému sochárstvu, ale sakrálne umenie bolo v tých časoch v nemilosti, a tak jej ako tému diplomovej práce pridelili barokového umelca, ktorého kontroverzné dielo sa vtedy interpretovalo ako prejav dobového umeleckého protestu. "V mojej práci sa to vyvinulo inak," uvádza profesorka Malíková.

Vysvetlenia, že umelec si tvorbou búst s úškľabkami uspokojoval vlastný zmysel pre satiru a vtipkárstvo, alebo že tak nastavoval kritické zrkadlo spoločnosti, kunsthistorička úplne neodmieta, ale takýto výklad podľa nej dokáže vysvetliť len niekoľko hláv, no pri väčšine z nich zlyháva. Pozastavila sa aj pri možných vplyvoch dobových učení, napr. fyziognomiky, ktorá z individuálneho výzoru vyvodzovala osobné vlastnosti človeka, či metódy slávneho lekára F. A. Mesmera, ktorý liečil pacientov magnetizmom. Podľa profesorky Malíkovej treba pri pokusoch o interpretáciu venovať pozornosť správe berlínskeho osvietenca, literáta a vydavateľa Friedricha Nicolaia o jeho návšteve v umelcovom dome v roku 1781. Podľa toho, čo Messerschmidt Nicolaiovi rozprával, je totiž viac než pravdepodobné, že umelec bol od začiatku 70. rokov duševne chorý, a že charakterové hlavy priamo súvisia s jeho bludnými predstavami o zlom duchovi proporcií. Busty, ktoré mali znázorňovať proporčné vzťahy, mali byť účinnou zbraňou proti zlému duchovi. Svedectvo učenca vedie k interpretácii hláv ako k prejavu psychickej choroby. S tou prišiel už v roku 1932 viedenský historik umenia Ernst Kris, ktorý bol aj psychoanalytikom. Psychiatri, ktorí sa po Krisovi zaoberali Messerschmidtovým prípadom, vyjadrili však väčšinou pochybnosť, či umelec trpel až takou vážnou chorobou, ako je schizofrénia. Táto nemoc postupne ničí celú osobnosť, a znemožňuje chorému, aby sa venoval akejkoľvek systematickej činnosti. A Messerschmidt predsa pracoval až do konca života.

Profesorka Malíková konštatuje, že dnes je F. X. Messerschmidt v kruhoch milovníkov umenia mimoriadne vychytený, po svete kolujú odliatky Charakterových hláv, niektoré z nich museli vzniknúť už v 19. storočí. Na nečakaných miestach sa objavujú stratené originály. Len nedávno získalo jednu z hláv parížske múzeum umenia Louvre. "Načo je však Louvru Messerschmidt," pozastavuje sa profesorka. "Veď predsa musí jestvovať niečo také ako duch miesta," argumentuje svoje rozohnenie a dôvod, prečo by aspoň niektorú z mysterióznych hláv mala mať Bratislava. Nuž, genius loci je jav, o ktorom mnohí pochybujú. Škoda.

Pripojte komentár