Niekoľkominútový deň

Výlet, o ktorom sú tieto riadky, vyzeral spočiatku celkom banálne. Azda až na to, že som od začiatku čakal - a napokon márne - že sa vyjasní. V ten deň bola totiž obloha prikrytá tmavou sivobelasou prikrývkou z mrakov, ale na juhozápade sa ten príkrov končil. Za ním, niekde v pásme za Dunajom v Rakúsku presvitala jasná obloha. Tipoval som, že sa ten príkrov posunie na sever a na výlete budeme napokon obdarení slnečným dňom. Vybrali sme sa do Malých Karpát - chceli sme preskúmať málo známe hradisko na vrchu Pohanská v tesnom susedstve Plaveckého hradu. A ten temný sivobelasý mračný príkrov nás sprevádal celý čas a celkom to ladilo s pustým lesom nad niekdajším hradiskom, ktoré možno len tušiť medzi stromami na kopci nad Plaveckým Podhradím. Tu kedysi kypel život, a teraz je tu len tichý les v studenom zimnom šere. Pokiaľ ide o niekdajšie hradisko, nič iné som neočakával. Pokiaľ ide o počasie, ten mračný príkrov sa nie a nie posunúť na sever. "Atmosferické rozhranie" stvrdlo za Dunajom v Rakúsku. Tipujem, ale strieľam od pása, že v ten deň mohli byť mraky vo výške okolo 1000 metrov. Vďaka tomu sme úplne neplánovane zažili niekoľkominútový slnečný deň na mieste akoby na to stvorenom - na Plaveckom hrade. Tam sme zamierili po bezvýsledných potulkách po niekdajšom hradisku.

Keď sme vyliezli na hradné zrúcaniny, zažili sme - východ slnka. Ohnivá guľa, ktorá bola dovtedy schovaná za homogénnou vrstvou mrakov, začala práve vtedy vykúkať spoza oblakov. Ako to už býva pri západe slnka, pretože ten východ slnka sme zažívali v čase, keď sa už slnku slušalo zapadnúť, slnečné svetlo malo oranžový, až červený odtieň a s ním všetko, čo slnko ožarovalo - v našom prípade to bol Plavecký hrad. Trvalo to možno desať, pätnásť minút a potom slnko zapadlo za vzdialenými alpskými končiarmi. A tak sme v priebehu niekoľkých minút zažili východ i západ slnka. Nie každý deň sa to podarí.