Ueli Steck v Južnej stene Annapurny IPrevzaté zo stránok: www.uelisteck.ch
Ueli SteckPrevzaté zo stránok: www.uelisteck.ch
Trasa výstupu na Južnú Stenu Annapurny Iwww.uelisteck.ch
Rozprávanie Ueliho Stecka o výstupe na vrchol
"Hoci počasie bolo dobré, i keď vietor bol celkom silný... bolo spočiatku ťažké sólovať. Ale dobré podmienky mi pomohli sa sústrediť na lezenie," povedal Steck v rozhovore pre Mountainplanet.com.
"Zbalil som do ruksaku stan a varič. Nevzal som lano, pretože som si z predsunutého tábora niesol jedno šesťmilimetrové. Aby som bol ľahší, nechal som tam na skobe aj spací vak, jedlo a plyn. Výstup k headwalu bol pomerne ľahký. Od 6600 metrov začalo fúkať a padal zvírený sneh. Liezol som doprava pod headwall. Chcel som si tam postaviť stan a čakať. Alebo sa vietor utíši a budem pokračovať, alebo na druhý deň ráno zostúpim. Nenašiel som však vhodné, chránené miesto pre stan a o niečo som zostúpil. O sto metrov nižšie som našiel ľadovú štrbinu. Dokonalý bivak na postavenie stanu chránený pred snehovými prívalmi. Najedol som sa a napil. Zatiaľ zašlo slnko. Počasie sa upokojilo. Podobne ako v predošlý večer, keď sme boli v predsunutom tábore. Rýchlo sa zotmelo a všetko stíchlo. To bola moja šanca. Bol som si istý, že na druhý deň sa znova zdvihne vietor. Vrchol sa dal dosiahnuť len v noci. Headwal pokrývala takmer celistvá vrstva ľadu a firnu. Preto by sa mala dať nájsť správna cestu.
O hodinu som znova vyrazil nahor. Na niektorých miestach bol ľad a firn veľmi tenký, musel som pár metrov liezť po skale. Stena prekvapivo nebola úplne zvislá. Len niektoré úseky boli schodovité. Ideálne na sólovanie. Myslel som na to, že v takomto teréne som extrémne efektívny. Riedky vzduch v 7000 metroch nie je ešte ozajstnou zónou smrti a možno tam dobre postupovať. Len chlad bol vyčerpávajúci. Keď som chcel pred niekoľkými hodinami urobiť snímku headwalu, zasiahol ma snehový príval a všetko čo som mohol urobiť, bolo zaseknúť cepíny, aby ma to nevzalo dolu stenou. Pri tom som pustil vonkajšiu rukavicu a fotoaparát. Teraz som musel v noci liezť len v lezeckých rukaviciach a jednu vonkajšiu rukavicu som si dával z ruky na ruku, podľa toho, v ktorej som cítil väčší chlad.
Headwall bol kratší, ako som si myslel. Ťažko povedať koľko dĺžok, pretože som nepoužíval lano. Ale zdalo sa mi, že som sa dostal do hornej časti pomerne rýchlo. Vtedy som si prvýkrát uvedomil, kam som sa dostal a čo to znamená. Boli to preteky s vetrom. Krok po kroku. Stále som si hovoril: Teraz musíš o niečo viac zabojovať. Znova a znova.
Neveril som, že som už na vrcholovom hrebeni. Bola noc, svietili hviezdy a naraz predo mnou klesal hrebeň. Prekontroloval som výškomer, skúmal hrebeň a vedel som, že som na najvyššom mieste. Pobudol som tam len päť minút a začal som zostupovať. Stále som bol úplne napätý. Môj cieľ bol bergšrund (ľadovcová trhlina) pod stenou. Tam sa všetko skončí."
Bowieho rozprávanie
Steck nešiel na Annapurnu sám. Sprevádzala ho trojica horských fotografov, filmárov a bol s ním aj Don Bowie, ktorý sa podobne ako Steck v minulosti dvakrát pokúšal vystúpiť na Annapurnu Južnou stenou. Keď však 22. septembra skupina prišla do základného tábora pod Annapurnou, Don Bowie dostal zápal dýchacích ciest, ktorý, ako vraví, sa dostaví vždy, keď príde do Nepálu. Musel sa preto liečiť a Steck sa sám vypravil vybrať miesto pre predsunutý základný tábor (ABC).
Don Bowiewww.donbowie.com
Bowie sa 26. septembra už cítil lepšie a spolu s Uelim i filmárom Jonahom Matthewsonon vystúpili do predsunutého základného tábora vo výške 5000 metrov. Niekoľko dní sa tam aklimatizovali a potom sa rozhodli, že pôjdu postaviť prvý tábor.
Steck a Bowie zopakovali cestu, ktorú predtým vyznačil Steck po ľadovci až pod stenu. Preliezli krátku dĺžku v kolmej stene a vystúpili až k pravej strane skalného výbežku, ktorý rozdeluje strednú časť steny. Vo výške 6100 našli obstojnú rímsu umiestnenú na skalnatom výbežku. Tam vybudovali malú plošinu pre stan. Pri práci na tábore našli staré statické lano, s ktorým si pomohli pri zakotvovaní stanu.
Steck a Bowie strávili v prvom tábore dve aklimatizačné noci a sledovali sa, ako sa pod nimi kopia mraky a počúvali znepokojujúce zvuky padajúcich skál na stene nad nimi.
"Priznávam, že pozorovať padanie skál počas tých dvoch dní bolo celkom zastrašujúce, ak nie úplne desivé, hoci bol náš stan bezpečne vysunutý na výbežku, kde nás máloktorá skala mohla zasiahnuť," uvádza Bowie. "Príliš mierne teploty by mali výrazne klesnúť, aby sa stena spevnila a stala bezpečnejšou."
Na druhý deň lezci zložili stan, uschovali v tábore nejakú výzbroj a zliezli dolnou časťou steny k ľadovcu. V predsunutom základnom tábore uložili zásoby a vrátili sa do základného tábora. Tam oddychovali, čakali na dobré vrcholové počasie a plánovali stratégiu výstupu. Zhodli sa, že musia liezť rýchlo a vo väčšine dolnej časti steny nenaviazaní až k dolnému pilieru vo výške okolo 7300 metrov.
"Niekoľko dní som to zvažoval a vedel som, že liezť nenaviazaný nahor a nadol taký kus terénu, pri takejto výške a obtiažnosti, by prekračovalo hranice mojich schopností. Povedal som to Uelimu. Rozprávali sme sa o mojich obavách a Ueli bol veľkodušný ale posmeľoval ma, či by som sa nešiel nahor ešte raz pozrieť, skôr ako sa rozhodnem. Súhlasil som."
6. októbra pätica lezcov a filmárov vystúpila znova do predsunutého základného tábora. 8. októbra vstali skoro ráno, zbalili sa a vystúpili až k trhline - bergšrundu - na úpätí steny.
"Keď som sa díval na stenu, zopakoval som svoje pochybnosti o tom, že dokážem sólovať na stene nad prvým táborom. Uelimu sa vtedy v očiach objavilo niečo, čo už poznám z našich predošlých troch výstupov na osemtisícovky. Je čas - a on pôjde nahor sám."
Pohľad na Annapurnu Iwww.puravidatheridge.com/
"Celý deň sme pozorovali Ueliho, ako sa postupuje k hlavnému pilieru headwallu. Neskoro popoludní sa vynoril pri jeho dolnej časti, ale na hore sa zdvihol silný vietor a začali sa spúšťať lavíny zvíreného snehu. Jasne sme videli Ueliho cez 500-milimetrový ďalekohľad a filmár Jonah ho opakovane snímal, keď to dovolili diery v mrakoch. V ďalekohľadoch sme videli, že lavín, ktoré sa rútia dolu stenou, pribúda a sú stále väčšie. Prvýkrát som sa začal o Ueliho báť. Vedel som, že ak sa vietor pri vrchole neutíši - dosahoval možno 70 - až 80 kilometrov za hodinu - tak Ueli nedosiahne vrchol."
Krátko predtým, ako sa slnko schovalo za hrebeňom Fangu (7647 m), sme pozorovali ako sa Ueli dostal na headwall a zmizol v skalách pod centrálnym Lafaillovým kuloárom. O pár minút neskôr sa znova objavil a zostupoval asi 50-100 metrov do malého pásu ľadových útvarov. Potom sa zastavil a videli sme, ako si vysekáva v stene útočisko.
Nasledujúce ráno som sa zobudil na hlasy Dana a Tengiho, ktorý prisiel zo základného tábora včera. Rozprávali sa, či vidia Ueliho... Akonáhle som si zvykol na ranné svetlo, videl som ho ako zostupuje po ľade a snehovom poli pod headwallom. Nebo bolo jasné a modré, nikde ani náznak zvíreného, vejúceho snehu. Chytro sme sa zbalili a začali vystupovať k stene. O niekoľko hodín, keď sme sa približovali k polovici dolného ľadovca, zazrel som oranžový záblesk. O niekoľko sekúnd Ueli stál na plošine seraku nado mnou. Zoskočil ku mne a vyhŕkol: "Môžeme ísť domov. Vrchol."
Z rozhovoru pre Planet Mountain
Planet Mountain: Niektorí už označili váš výstup ako výstup desaťročia. Ako ho hodnotíte vy s ohľadom na skúsenosti z iných ciest?
Ueli Steck: Myslím si, že tentokrát som mal šťastie. Bol som dobre pripravený a mal som podmienky storočia.
Planet Mountain: Čo ste tých 28 hodín mali so sebou?
Ueli Steck: 60 metrov 6mmm lana, 2 ľadovcové skrutky, 5 skôb, niekoľko karabín a slučiek. Abalakov háčik a nôž. Prilba, mačky Dartwin, 2 ľadovcové cepíny Quark, úväzok. Primaloft bundu a ešte jednu bundu. Hrubé rukavice a palčiaky. Okuliare a slnečné okuliare. Varič, stan, jednu plynovú bombu, satelitný telefón a opaľovací krém. Čelovku a náhradné batérie. Balíček prvej pomoci, 6 energetických tyčiniek, 3 energetické zmesi, 2 Perroniny a 100 gramov syru.
Planet Mountain: V stupnici od jedna do 10, nakoľko ste riskovali? Koľko ste mali zábavy a koľko utrpenia?
Ueli Steck: Zábava: 8. Utrpenie: 5. Riziko: 7.
