Ktoré miesta na Dunaji sa Vám najviac páčili?
Každá časť ma svoje čaro. Preferoval som necivilizované časti, mimo veľkých miest, aj keď také Passau alebo iné nemecké a rakúske mestečká a dedinky sú pekné. Ale mne sa skôr páčilo nocovať s bobrami v Nemecku a Rakúsku až po Viedeň, počúvať jeleniu ruju v Srbsku a Chorvátsku, "zablúdiť" do nejakého ramena v Rumunsku, alebo niekedy obdivovať množstvo hviezd, ak som bol ďalej od osvetlenej civilizácie. A ak som nezaspal skôr, ako vôbec vyšli.
Najzaujímavejšie stretnutie?
Zaujímavých stretnutí bolo veľa. Cyklisti, ktorí si fotili môj cyklo-kamión, turisti v Bruggách, pre ktorých som bol na chvíľu zaujímavejší ako okolité pamiatky, cykloturisti popri Dunaji, s ktorými sme sa zdravili. Špeciálne zo Slovenska a Čiech, pretože počas celej cesty som mal aj na bicykli aj na kajaku dosť veľkú slovenskú vlajku. Mamik v Belgicku, ktorá mi pomohla, keď sa mi zlomilo koliesko na vozíku. Ale aj Markus v Nemecku, ktorý mi dal rýchlokurz veslovania, Claus-Dieter a Norbert v Nemecku, ktorý ma vytiahli, keď som sa kvôli vlastnej hlúposti skoro utopil. Vodáci z Budapešti, ktorých som stretol za Passau a spolu sme sa plavili 4 dni a potom som u nich v klube v Budapešti prespal. Nevena a Dejan v Srbsku, u ktorých som kvôli počasiu neplánovane ostal 2 dni, Jano, náš dolnozemský Slovák v Srbsku. Javor a Jasen, bratia v Bulharsku, u ktorých som prenocoval a dostal bohatú večeru. A mnoho ďalších dobrých ľudí v každej z krajín, cez ktoré som prechádzal, a ktorí mi pomohli, pohostili ma hoc len kávou alebo domácou rakijou. Ale aj zaujímaví colníci a pasoví policajti, špeciálne v Srbsku, kde som si občas pripadal ako vo filme od Kusturicu. Ale aj posádky lodí, ktoré "toho cvoka na kajaku" videli už niekoľkokrát, a keď ma videli znova, nezabudli zatrúbiť.
Mali ste, okrem kilometrov, na ceste nejakých nepriateľov, niečo, čo Vám strpčovalo život?
Vlastne len počasie. Niekoľkodňový dážď na záver cyklistickej časti a potom dvakrát dva dni takmer nonstop dážď v Srbsku a v Bulharsku. A samozrejme komáre. Začalo sa to od Maďarska nižšie. Na vode nie, ale okamžite po pristátí nastala masívna invázia neuveriteľne agresívnych a vytrvalých komárov.
Prežili ste nejaké krízové chvíle? Ktoré úseky splavu boli najťažšie?
Najťažšie boli prvé dva týždne, keď som nevedel ani udržať priamy smer a kvôli nutnosti vyťahovať a prenášať kajak. A krízové chvíle? Asi len jedna. Kvôli vlastnej hlúposti a nepozornosti ma silný prúd stiahol do prívodného kanála k malej vodnej elektrárni, obrátilo ma to hore dnom a bližší breh bol buď kolmá skala alebo betón. Našťastie si ma všimli obyvatelia neďalekého domu a vytiahli ma. Dopadlo to šťastne, k žiadnej ujme na zdraví ani majetku som neprišiel. Trochu horšie to bolo s mojím sebavedomím.
Nezažili ste na dolnom úseku Dunaja povestnú dunajskú víchricu - košavu? A vôbec, ako vám prial vietor?
Čítal som popis tej košavy (Pozn. redakcie: pozrite článok o dunajských víchriciach). Tak niečo podobne som aj zažil, len v jemnejšej verzii. Ja som mal len také "jemné vlnky". Polmetrové, občas tak najviac meter. A naozaj, ako to tam popisujú, nie je ľahké ísť šikmo k brehu a držať sa kolmo na vlny. Najhoršie bolo, keď som sa asi dvakrát v takomto počasí musel preplaviť od jedného brehu k druhému. Preveslovať šírku cca 800 metrov mi trvalo aj 4 kilometre "dĺžky". A to som nemal motor v zálohe. Takže, keď som to už dal, tak som sa zašil niekde do závetria a aj 15 minút len vydýchaval. Ináč, ten popis v tej knihe je vyše 50 rokov starý a klíma sa mení. Neviem teda, či takáto drsná košava sa tam vyskytuje aj v súčasnosti. Príklad zmeny klímy mi popísal Jano "Brada", náš dolnozemský Slovák zo Starej Pazovy. Figy u nich rástli vždy, ale za jeho mladých čias nikdy nedozreli. Teraz, ako dôchodca, má jednu figu hneď pri chate a oberal som si z nej krásne, dozreté figy.
Ako ste to riešili s prechodom hraníc? Nie všetky podunajské krajiny sú v Európskej únii a v Schengenskej zóne...
Pred cestou som sa tohto obával asi najviac. Ale nakoniec to bolo úplne v pohode. Mal som mapu, kde boli vyznačené miesta na oficiálne prekročenie hraníc. Stačilo pristáť, nájsť hraničných policajtov a colníkov, dostať príslušnú pečiatku a mohlo sa isť ďalej. Pristátie som ešte väčšinou využil na nákup a vybratie miestnej hotovosti z bankomatu.
Aké je Vaše pozorovanie života ľudí pri Dunaji? Je iný na hornom a na dolnom toku rieky?
Určite je to rozdiel. V Nemecku a Rakúsku je to bohatý "západ". A pretože aj frekvencia kempov bola hustá, tak styk s "domorodcami" bol viac oficiálnejší. Slovensko a Maďarsko je taký "chudobnejší západ". Chorvátsko a Srbsko zasa "bohatší východ". No a Bulharsko a Rumunsko sú tým "chudobnejším východom". Chudobnejší zasa nerozumej zlý, to určite nie. Ale napríklad sortiment v obchode alebo v reštaurácii je menší až základný. Aj keď je obrovský rozdiel medzi veľkým mestom a malou dedinkou. Jedno ale s tou relatívnou chudobou rástlo. A to bola úprimnosť a ochota ľudí. Špeciálne Srbi. Takých milých a pohostinných ľudí som snáď ešte nestretol. Až som sa niekedy hanbil, že som odmietal pozvania od rybárov na kávu či rakiju. A samozrejme je rozdiel aj v rybároch. Na hornom toku ich bolo vidieť len zopár. Ale od Maďarska nižšie ich hustota prudko narástla a určite to neboli športoví rybári systému chyť a pusť.
Aká bola plavba cez Železné vráta, kde Dunaj zvierajú vysoké skaly?
Železné vráta sa dajú prejsť v pohode. Práve kvôli zlej splavnosti Dunaja na tomto úseku Rumuni a Srbi vybudovali v roku 1972 dve priehrady a elektrárne, aby zdvihli hladinu až o 50 metrov. Prvá s názvom Djerdap 1 (srbský názov) alebo Portile de Fier 1 (rumunská verzia) je na km 943 a sú tam dve spojené plavebné komory, každá s výškovým rozdielom 16 metrov. Druhá je na kilometri 863 a má "originálny" názov, Djerdap 2 alebo Portile de Fier 2. Tam je len single komora s rozdielom hladiny 16 metrov. Každá z týchto priehrad má zvlášť rumunskú elektráreň a zvlášť srbskú elektráreň a rovnako je to aj s komorami. Prechod bol úplne bezproblemový, len som vždy trafil do komory, ktorú práve opravovali. Na jednotke fungovala len rumunská a na dvojke zasa len srbská.
V Dunajskej delte ste sa plavili aj cez nejaké ramená, alebo ste používali trasu, ktorú používajú aj väčšie lode?
V delte som si vybral, na radu českého vodáka, ktorého som stretol na starom toku Dunaja na Slovensku, rameno Sfanu-Gheorge. Veľké lode sa plavia Sulinským ramenom a to je dosť frekventované, aj príliš upravené.
Keď ste dorazili k Čiernemu moru, čakal Vás tam niekto? Poskytoval Vám cestou niekto nejakú pomoc?
Nikto ma nečakal a nikto ma po ceste ani nepodporoval. Ak teda nepočítam dobrých ľudí, ktorých som cestou postretal. Ale ináč to bola úplne sólo cesta.
Ako ste výpravu zvládli, ako hodnotíte vlastný výkon? Je niečo, čomu by ste venovali viac pozornosti, keby ste sa znova pripravovali na takýto výlet?
Ja si stále akosi nemyslím, že to bol nejaký super výkon. Ale ľudia okolo mi blahoželajú a oceňujú to. Tak už aj mne dochádza, že 1300 km na bicykli s cca 70 kg nákladom na vozíku a potom 2850 km na kajaku dolu Dunajom môže byť celkom slušný výkon. A vybavil som sa celkom dobre. Alebo až príliš. Ťahal som so sebou až príliš veľa vecí, ktoré som po presadnutí na kajak poslal balíkom domov a po prestávke na Slovensku som mal vecí ešte menej. A možno zopár vecí by som urobil v príprave ináč, ale zase by som prišiel o prekvapenia a chvíle typu "dobrú radu ti dám, poraď si sám".
Čo Vám táto výprava dala?
Dá sa. Všetko sa dá. Aj taký scivilizovaný lenivec, s nulovou kondíciou a podobne nulovými skúsenosťami dokáže dať 1300 km na bicykli a komplet Dunaj. Hlavne sa po ceste nenechať zraziť autom a neutopiť sa ;-))
Mali ste nejakého sponzora, alebo všetko išlo vo Vašej réžii?
Sponzora som ani nezháňal. Sponzor by si mohol klásť nejaké podmienky ako rýchlo by som to mal dať, kadiaľ ísť, alebo robiť fotky pri niečom, alebo s jeho logom. Túto cestu som chcel dať len na vlastné triko, vlastné náklady a len tak pre seba a moju radosť.
Na fotografiách Vášho morského kajaku vidno, že mal okrem názvu Karolínu aj ďalšie meno - Otília...
Carolina bolo oficiálne označenie kajaku. Plným menom Perception Carolina 14'. A Otília bolo meno, ktoré som mu dal ja. Otília je totiž meno mojej mamy.
Máte nejaký ďalší expedičný projekt?
Nápadov na ďalšie cesty som po ceste dostal veľmi veľa. Mal som veľa času rozmýšľať. Najreálnejšie ale asi vyzerá cesta bicyklom do Indie a Nepálu. Najprv sa ale musím finančne zahojiť a niečo si na tú ďalšiu cestu našetriť. Alebo nájsť sponzora, ktorý by odo mňa, okrem dopravenia sa do cieľa, vlastne nič iného nechcel ;-)
Snimky: Lubos Senitko, pripravil: Vlado Bibel
