Rozjímanie s medveďmi - Ekologické reminiscencie

Knižka, ktorú napísal ochranár a vedecký pracovník Miroslav Saniga poteší všetkých, ktorí radi chodia do slovenských hôr, majú radi prírodu, ale trošku sa aj obávajú stretnutia s naším najväčším karpatským predátorom - medveďom hnedým. V posledných rokoch má maco aj v našich médiách dosť veľkú publicitu, hovorí sa o jeho premnožení, a o pomerne častých, príjemných, aj menej príjemných zážitkoch pri konfrontácii človeka s medveďom. Miroslav Saniga dáva zasvätené odpovede a rady znalca, čo robiť, keď vám medveď skríži cestu. Úprimne priznáva, že si nedokáže vysvetliť skutočnosť, ako je možné, že pri stovkách jeho potuliek lesmi ho zatiaľ ešte ani jeden medveď nezovrel vo svojom mocnom náručí, najmä vtedy, keď sa nechal uniesť krásou hluchánej poézie a zabúdal na všetko okolo seba. Na druhej strane však dodáva, že skúsenosť ho utvrdzuje v tom, že medveď môže s človekom vychádzať "po dobrotky", ak sa, pravdaže, Homo sapiens v lese prispôsobí tamojšiemu životu a dodržiava prírodné zákony. Skúsené a užitočné rady ako sa správať pri stretnutí s medveďom rámcujú knižku, ktorej veľkú časť tvoria prevažne úsmevné, ale aj dramatické príbehy zo života medveďov a ľudí. Ilustrujú ich prerokresby autora a jeho fotografie.

Praktické rady, ktoré sú v závere knihy, sú až na siedmich stranách, sformulované v hutných bodoch. Niekoľko z nich vyberáme:

- pohybovať sa ticho a intenzívne sledovať všetkými zmyslami dianie v okolí, v ktorom sa práve nachádzame,

- odporúčania niektorých poľovníkov popiskovať si, či zhovárať sa nahlas sám so sebou, nepovažujem za vhodné, keďže vtedy sa veľmi znižuje akustické vnímanie situácie z okolia (nejakému medveďovi-samotárovi najmä v hubárskych oblastiach, kde sa pohybuje denno-denne veľa ľudí s hlasitou vravou, môžu práve z pískania či vravy "prasknúť" nervy a tomu, čo je práve "po labe" to môže poriadne zrátať...),

- podozrivý šuchot lístia vždy vizuálne skontrolovať na diaľku (niekedy aj mohutný 200-kilogramový medveď môže spôsobiť menší šuchot ako drozd alebo lesná myš, ktorá sa prehrabuje v lístí!),

- ak lomoz prichádza odkiaľsi z húštiny, nepribližovať sa k podozrivému miestu, pretože stretnutie zoči-voči je pre zviera veľmi stresujúce a v sebaobrane môže zaútočiť,

- ak natrafíme na medveďa, najdôležitejšie je v prvom rade nespanikáriť a nevykríknuť, zostaňme ticho a nepohnute stáť a pozorujme, ako sa zviera správa, takéto pokojné stretnutia s medveďom prinášajú zvyčajne aj najkrajšie zážitky,

- ak nás medveď nezavetril (ak sme napríklad išli potichu a mali "dobrý" vietor), venuje sa aj naďalej svojej činnosti,

- ak by sme skríkli, medveď by nás okamžite spozoroval a reagoval, a my by sme mohli prísť o nezabudnuteľný zážitok z pozorovania tohto neprávom obávaného zvieraťa - to by bola tá lepšia verzia scenára, v tej horšej by sa mohlo stať, že by sme sa ocitli príliš blízko a prekročili tzv. kritickú vzdialenosť, pričom by sa medveď mohol cítiť ohrozený, a vtedy už v sebaobrane obyčajne útočí na protivníka,

- keď medveď zachytí našu prítomnosť, obyčajne sa zháči a postaví na zadné laby, laik by z takéhoto správania nesprávne usúdil, že je to predzvesť útoku, nie je to však vôbec pravda, medveď nás iba lokalizoval ako prvok, ktorý zmenil "pokojnú" situáciu, zmenu musí vyhodnotiť, a preto sa snaží dozvedieť čo najviac faktov o "narušiteľovi" pokoja a keďže viac informácií o dianí v okolí medveď prijíma z polohy "postojačky", stavia sa na zadné a obracia sa na všetky strany ako "rádiolokátor", nie je to teda v nijakom prípade "výzva na súboj",

- ak revúci medveď na nás útočí, mali by sme hlasito zakričať, na takýto akustický podnet medveď obyčajne upustí od útočného zámeru, ak však na znepokojené zviera náš krik nezapôsobil, mali by sme sa čo najskôr vyšplhať na vhodný strom do dostatočnej výšky (minimálne tri metre),

- odporúčanie niektorých odborníkov, podľa ktorých si pred útočiacim medveďom treba ľahnúť na zem a "robiť sa mŕtvym", je možno účinné, bežný smrteľník pod okamžitým vplyvom tiesne a strachu by to však sotva dokázal zrealizovať.

Ukážka z knihy

Ako medveď vyrušoval tetku pri modlitbe svätého ruženca

Príbeh tetky, ktorú medveď vyrušoval pri večernom odriekaní svätého ruženca, patrí k tým najúsmevnejším. Raz sa mi stažovala tetka zo Španej Doliny, že ju večer pravidelne o deviatej hodine vyrušuje pri modlitbe medveď. Maco prichádzal na priedomie takmer na minútu presne a prehŕňal sa v nádobe na odpad, kde sliedil po poživni. Robil pri tom taký lomoz, že tetka sa nedokázala sústrediť na modlitbu, a tak ma ako "odborníka na život v prírode" požiadala, aby som ju poratoval a pomohol jej zbaviť sa dotieravého príživníka. Poradil som jej, aby sa maca pokúsila odduriť blikaním svetla na priedomí. Na druhý deň mi však telefonovala, že maco si blikania ani len nevšimol. Dôvera k mojej odbornosti v očiach tetky, ako som vycítil z jej hlasu, výrazne klesla. Chcel som si napraviť reputáciu, nuž som jej poradil, aby búchala o seba pokrievkami od hrncov. Tvrdil som, že takéto akustické strašenie by malo určite zabrať.

Priznám sa, že nasledujúca noc bola pre mňa možno napínavejšia ako pre samotnú aktérku tohto príbehu. Nevedel som sa dočkať rána, aby som sa dozvedel, ako to s medveďom tentoraz dopadlo. Keď pred obedom konečne zazvonil v mojej kancelárii na Výskumnej stanici na Starých Horách telefón, aj som sa ho bál zdvihnúť. Ak moja ďalšia rada zlyhala, hútal som v duchu, tak som si u tetky pošramotil odbornú povesť nadobro. Moja predtucha sa do bodky splnila. Tetka ma hneď prvými slovami "uzemnila": Ten tvoj návrh, synak, na medveďa vôbec nezabral! Z jej rozhorčeného hlasu som vycítil, že v noci sa navyše prihodilo ešte voľačo nedobré. A naozaj. Tetka mi po chvíli vyrozprávala celú nočnú moru, ktorú musela prežiť.

Medveď ako obyčajne prišiel okolo deviatej večer. Tetka si pripravila svoju najväčšiu pokrievku a poriadny papek. Keď ju to huňaté čertisko začalo vyrušovať, otvorila okno a privítala ho hrozným rámusom. Maco sa však nenechal vôbec vyrušovať. Tetku jeho flegmatické správanie tak nahnevalo, že schytila metlu, nachýlila sa z okna a začala maca mlátit hlava-nehlava. Vtedy sa votrelec buď naľakal, alebo chcel sa len pozrieť, kto mu vyprašuje z kožucha blchy, zdvihol hlavu, a keďže ju mal zasunutú hlboko v nádobe, s hlavou zodvihol zo zeme aj nádobu s odpadkami. Vtedy už pochopil, že je zle a dal sa na bezhlavý útek. S nádobou na hlave narážal do rohov domu, búšil do stromu, tá sa mu pritom viac a viac nasúvala na hlavu... a takto sa za hlasitého hrmotu oslepnutý maco stratil v tmavej noci...

Tetka sa na mňa hnevala: jednak preto, že môj návrh opäť nezabral, jednak preto, že prišla o nádobu na odpad a nová ju bude stáť pár stoviek korún.

Škrelo ma, že som si pošramotil svoj obraz odbornosti, ľúto mi však bolo aj medveda. Určite podstúpil muky, kým sa vyslobodil z plechovej nádoby. Ak sa mu to vôbec podarilo... Skôr ho možno čakala krutá smrť. Upokojuje ma iba fakt, že do dnešného dňa sa nenašla v okoli dediny ani nádoba, ani telesné pozostatky po macovi.

O autorovi

Miroslav Saniga (1964), rodák z Liptovských revúc, po štúdiách na Vysokej škole lesníckej a drevárskej vo Zvolene pracoval ako ochranca prírody v Národnom parku Malá Fatra. V roku 1993 prechádza do Ústavy ekológie lesa Slovenskej akadémie vied a jeho pôsobiskom sa stáva Výskumná stanica Staré Hory. Tu pracuje ako vedecký pracovník na výskume vtáčích spoločenstiev. Srdcovou záležitosťou autopra sú najmä dva operence - tetrov hlucháň a murárik červenokrídly. nespočetné množstvo príbehov, ktoré sa odohrávajú v zákutiach prírody, publikoval v knižkách pre deti. Na odbornom poli publikoval 61 vedeckých príspevkov, o živote murárika červenokrídleho napísal samostatnú vedeckú monografiu. So Slovenskou televíziou spolupracoval na filmoch o prírode Veľkej Fatry a o živote tetrova hlucháňa a murárika červenokrídleho.