Z mojej vtáčej záhrady - Ekologické reminiscencie

Pre predošlých úspešných knižkách o stretnutiach a spolunažívaní človeka s prírodou a najmä so zvieratami (murárik, hlucháne, medvede) prichádza Miroslav Saniga s ďalšou publikáciou, opäť plnou zábavných i poučných historiek, ktoré potešia staršieho i mladšieho čitateľa.

Autor v úvode knihy napísal:

Milí čitatelia, prírodná scenéria je javisko, na ktorom sa nepretržite odohráva množstvo príbehov. Jej aktérmi sú predovšetkým predstavitelia lesných a horských spoločenstiev. Z nepreberného množstva príhod, udalostí, výjavov, či priamo drám zrežírovaných pani Prírodou je človek schopný pozorovať len nepatrný zlomok. Zvieratá svojím účinkovaním neraz zasahujú aj do diania v ľudskej pospolitosti, a tak nám ľuďom môžu spôsobiť rôzne, neraz kuriózne situácie. Mne samému sa od raného detstva, čo sa deň čo deň túlam šírou prírodou, prihodilo veselo-vážnych príhod požehnane. A práve s nimi by som sa s Vami rád podelil.

Z knihy prinášame niekoľko ukážok:

Ako sýkorkám zachutilo mydlo

Správanie sýkoriek v Dolnojelenskej doline v Starohorských vrchoch a Hornojelenskej doline vo Veľkej Fatre sa vymyká z predpokladaného "normálu" a svojím spôsobom obohacuje ich etologické prejavy. Starousadlíci týchto odľahlých kútov prírody sa mi vždy posťažujú na jednu zvláštnu pozoruhodnosť. Sýkorky im totiž ozobávajú mydlo. Väčšina horských usadlostí má na priedomí žliabok s vodou a pri žliabku poruke mydlo. Mestskí ľudia si vedia asi len ťažko predstaviť, že by sa mali každé ráno hoci aj v dvadsaťstupňovom mraze umývať v studenom potoku. Pôvodní obyvatelia Jelenca, Valentovej či Rybieho, osád patriacich k obci Staré Hory, boli odjakživa otužilci, a tak im chladný kúpeľ v horskej bystrine, a to aj v kadlube, ktorý si vytesali v ľade, vôbec neprekáža. O mydlo sa však musia deliť so sýkorkami. Zdá sa, že týmto odolným vtáčatám mydlo náramne chutí, lebo čerstvo rozbalené dokáže kŕdlik v zime skonzumovať za týždeň. Nie je mi známe, aby takéto chúťky mali sýkorky aj na niektorých iných lokalitách, ba ani v literatúre som nenašiel o tom zmienku. Vyzerá to na špecifickú záležitosť len tejto horskej lokality pod Krížnou. O tom, či sa sýkorkám tvoria v žalúdkoch mydlové bubliny, informácie nehovoria...

Sýkorky z mojej záhrady v Liptovských Revúcach, kde majú o potravu postarané, si zasa občas pochutia na sklenárskom gite. Keď som na jeseň vymenil git na oknách, netušil som, že nadchádzajúcu zimu mi ho sýkorky vyzobú... O krmivo nemajú núdzu, keďže im denno-denne do šesťdesiatich kŕmidiel sypem dva kilogramy slnečnicových semienok. Git teda nekonzumujú od hladu. Pravdepodobne im dobre padne ako výživný doplnok k semienkam. Aj s nadmerným konzumovaním mydla v Hornojelenskej doline to bude asi podobne. Každopádne Starohorčania musia pri zásobovaní mydlom rátať s dupľovaným nákupom, aby bolo aj pre sýkorky. Pravda, preplácať im to nemá kto. Iba ak ja...

Ako tetka medveďa "otasla"

Zastávky autobusov sú neraz objektom nájazdov medveďov. Najčastejšie ich sem prilákajú odpadkové koše plné zvyškov potravy. Nepredvídané stretnutia cestujúcich s huňatými macami na takýchto miestach nie sú preto nijakou výnimkou. Najmä zavčasu ráno alebo podvečer, keď je znížená viditeľnosť. Taká príhoda sa stala jedno marcové ráno tetke zo Starých Hôr, miestnej časti Horný Jelenec, ktorá sa prvým ranným spojom vybrala k lekárovi do Banskej Bystrice. Autobusová zastávka bola osvetlená jedinou lampou, v tme čakárne tetka rozpoznala akúsi postavu, asi tiež dajaký cestujúci, pomyslela si, nuž sa mu, ako sa na slušného človeka patrí, aj pozdravila.

"Dobré ránko, nože sa trochu ,otasni’!" Do prísediaceho aj priateľsky drgla, nech sa reku láskavo posunie, že by si rada prisadnúť. Po takomto "pozdrave" sa tetka nedočkala očakávanej ľudskej reakcie, zato z čakárne lenivo vypochodoval medveď. Tetky by ste sa v tej chvíli krvi nedorezali. Aj sa veru "nedorezali". Keď ju napokon k lekárovi neskôr odviezol autom syn, nech sa sestrička ako snažila, nedokázala z nej v ten deň dostať ani kvapôčku krvi. "Pani zlatá, vy ste museli zažiť poriadnu traumu," prihovorila sa tetke zúfala sestrička. "Veď som aj zažila," potvrdila jej tetka.

Ďateľ bubeník

Ďatle patria k tým druhom vtákov, ktoré si svoje hniezdne teritóriá neoznačujú spevom, ako to robí väčšina operencov. Ďatle majú svojskú techniku: zobákom búšia v rýchlom staccate do kmeňa stromu alebo do konára a takým špecifickým akustickým spôsobom upozorňujú ostatných príslušníkov svojho rodu, že tu sú pánmi ony a že tu nestrpia nijakého votrelca. Ďatľovo bubnovanie alebo "drumbľovanie" znie najlepšie, keď ho vykonáva na dobre rezonujúcom "nástroji". Obyčajne je to suchý alebo aj dutý strom alebo konár. Aj ďatle sú však vynachádzavé, a keď zistia, že aj iný objekt môže nahradiť suchý strom a že akustické signály z neho zaznievajú na väčšiu vzdialenosť, začnú ho využívať. A tak ďatle bubnujú na odkvapových rúrach, na umelých ampliónoch a podobne. V Starých Horách sa jednému ďatľovi zapáčilo koncertovať na pouličnej lampe. Žiaci miestnej základnej školy mohli počúvať jeho koncert počas vyučovania. Rezonancia plechového krytu lampy bola taká silná, že ju bolo možné zachytiť vo vzdialenosti pol kilometra. Ďatľovi sa táto činnosť tak zapáčila, až to vyzeralo, že sa pomiatol na rozume. Nebolo to však v tom, veď ďatle musia počas jarného obdobia celé dni dávať susedom najavo svoju stálu prítomnosť v teritóriu. Keby to tak nerobili, susedia by si to vysvetlili po svojom — územie by obsadili a rozdelili medzi sebou.

Znížená známka zo správania

Moja láska k murárikovi červenokrídlemu je taká veľká, že mi je schopná neraz zatieniť aj myseľ. Tak to bolo aj v druhom ročníku gymnázia, keď som si pre murárika vyslúžil zníženú známku zo správania. Stalo sa to takto:

Na 1. mája — Sviatok práce mi súdružka triedna profesorka do sprievodu — ako naschvál — "naordinovala" sovietsku zástavu. Boli to časy, keď sa nikto neopovážil povedať nie. Nedokázal som to povedať ani ja. Keby bolo bývalo zamračené alebo by pršalo, ani by ma veľmi neškrelo, že namiesto potuliek prírodou musím do prvomájového sprievodu. Už nadránom ma však — nedočkavého — vítal deň ako vystrihnutý z pohľadnice. V okamihu som zabudol na všetky povinnosti aj na strach z následkov mojej absencie v oslavnom sprievode. Pomyslenie, že dnes sa stretnem s milovanými murárikmi, ma opantalo skrz-naskrz. A tak sa mojím cieľom nestal stužkami slávnostne vyzdobený autobus, ktorý ma mal odviezť na oslavy do okresného mesta, ale azyl na mojom obľúbenom Čiernom kameni, týčiacom sa nad rodnou dedinou.

Keď som na skalnej stene zazrel párik murárikov, ako sa majú k sebe, ako sa samček zalieča samičke nenapodobiteľnou choreografiou vzdušného baletu, bol mi celý svet ukradnutý. (A je to tak vždy, keď pozorujem týchto nebeských poslov s karmínovými krídlami, lebo pocit šťastia z takejto sviatočnej chvíle nedokáže v mojom prípade vyvážiť, ale ani zatieniť, nijaká iná udalosť či jav na tomto svete.)

Následky z mojej neúčasti na prvomájových oslavách nedali na seba dlho čakať. Súdružka profesorka zvolala na druhý deň triednickú hodinu a označila ma za "protisocialistický živel". Súdruhovia na tribúne si vraj všimli, že naše gymnázium sa v sprievode neprezentovalo sovietskou zástavou, čo je neodpustiteľný hriech, za ktorý musí hriešnik pykať. Ako sa len súdružka profesorka tým označením "protisocialistický živel" mýlila! Od detských rokov nás socialistický režim formoval vo viere, že raz všetko bude patriť všetkým, že každý bude mať nárok na toľko, koľko bude potrebovať, a že všetci si budeme vo všetkom rovní. A ja som tomu detsky naivne veril... Darmo som triednej i súdruhovi riaditeľovi vysvetľoval, že mojou pohnútkou neúčasti na oslavách Prvého mája nebolo protivenie sa socialistickému chápaniu života, ale len a jedine pre mňa nevyhnutné stretnutie s celoživotnou láskou — murárikom červenokrídlym. Moje vysvetlenie ich nemohlo uspokojiť a tak som si predsa len vyslúžil zníženú známku zo správania...

Ale to nebolo všetko. Veď kto kedy slýchal, aby dobrý chlapec z dediny "vyfasoval" dvojku zo správania, a to ešte na výberovej škole — gymnáziu! Pre otca, zvyknutého počúvať na svojho šikovného syna samé chvály — a to nielen za výsledky v škole, ale aj na olympiádach z biológie, sa zrazu rodičovské združenie zmenilo na nočnú moru. Keď mu triedna profesorka oznámila, že sa zo mňa stal protisocialistický rebel, div sa od hanby, ale aj od zlosti, neprepadol pod čiernu zem. Vykreslila ma pred ním aj pred ostatnými rodičmi v tých najčernejších farbách, a to veru otcovi nebolo vôbec po vôli. Už cestou z Ružomberka sa na mňa strojil...

Od autobusovej zastávky je k nášmu domu zo päťdesiat metrov, a už tam si začal odopínať remeň na nohaviciach.

To bol totiž nástroj, ktorým ma najčastejšie "odmeňoval" za všelijaké prehrešky voči slušnému správaniu. Nuž, bitku som schytal ozaj poriadnu! Napriek mojim osemnástim som sa cítil ako malý sopľavý chlapec... „Ja ti tých sprostých vtáčikov z hlavy vymlátim!“ kričal napajedený. Mne však nijaká bitka nebola nič platná, ak išlo o murárikov či hlucháňov. Aj túto som v spomienkach na stretnutie s podivuhodnými operencami prečkal bez vážnejšej ujmy. Až keď ma po čase začali opäť chváliť za usilovnosť v škole i za úspešnú reprezentáciu v biologickej olympiáde, dočkal som sa odpustenia od otca i od súdruhov profesorov.

Obsah

I. Krásavci a strašidlá - 11
Strašidlo v kúpelni - 13
Mátoha na cintoríne - 17
Sova v komíne - 20
Zúrivý kuvičok - 22
Pozor na sovu dlhochvostú! - 24
Soví elegáni - 26
Podnájomníci na jednu noc - 27
Netopier čitateľom - 30
Netopierí vývar - 31
Falošný poplach - 32
Netopier pod blúzkou - 33
Prekvapenie pod perinou - 35
S vretenicou v batohu - 36

II. Moja láska Murárik červenokrídly - 39
Znížená známka zo správania - 40
Ako ma murárik zachránil od väzenia 43
Ako mi murárik vybavil úver - 48
Pacient s „červeným vtákom“ - 54
Očarená mejkapová kráska - 56
Poďakovanie za Božiu milosť - 58
Zatajený hriech - 61

III. Mnoho kriku pre nič - 67
Poplach pre vypchatú sovu - 68
Prečo sa ma ľudia začali štítiť - 70
Aj kuny si rady pochutnajú na kábloch - 74
Keď majú kuny medové týždne - 75
Kam sa skryla sýkorka? - 76
Živá poštová zásielka - 78
Ako sýkorkám zachutilo mydlo - 80
Ako hluchánica pristála v obývačke - 81
Krahulec v záclone - 83
Kam sa podel salašnícky kocúr? - 85
Ako zmizla spred krčmy jelenica - 86
Ako sa otec myši naľakal - 87
Myšací rok - 89
Moje noci bez sna - 92
Ako som si myš z lesa priniesol - 93
Ako hlucháň naháňal kúpeľných hostí - 94
Ako sa ujko naľakal hlucháňa - 97
Ako žltochvosty znepojazdnili auto - 99

IV. Po Medvedích chodníčkoch - 103
Ako medveď kravy z paše šikoval - 104
Ako maco tetky pri modlitbe vystrašil 106
Ako tetka medveďa „otasla“ - 108
Ako si chcel medveď zahrať futbal - 110
Ako mi išlo srdce priam z hrude vyskočiť - 111
Keď som borovicu skoro z koreňov vytriasol - 114
Ako sa medveď s jelenicami pásol - 117
Ako ujo Jano prekazil snúbenici sobáš 118

V. Z vtáčieho raja - 123
Ako sa lastovičkám zapáčilo v kostole 124
Ďateľ bubeník - 126
Ako ďateľ omietku rozďobal - 127
Ako sme chytali ďatle na Vivaldiho - 128
Nevyspytateľné osy - 130

Pripojte komentár