Zo studnice rodnej reči

Zámerom publikácie je prezentovať a priblížiť slovenské nárečia a ich lexikálne bohatstvo súčasnému čitateľovi. Nárečia tvorili a tvoria žriedlo, z ktorého spisovná forma jazyka čerpá a obohacuje sa nimi. Aj v súčasnosti sa môže vnímavý účastník a pozorovateľ bežnej každodennej komunikácie neustále presviedčať, akú dôležitú a nezastupiteľnú úlohu hrajú pri nej - a teda aj pri formovaní slovenského jazykového povedomia - práve dialekty.

Predkladaný výber ponúka pestrú koláž vzácnych a sviežich svedectiev z nárečí a o nárečiach. Publikácia je rozdelená do niekoľkých tematických okruhov. Tie sprevádzajú čitateľa životom človeka od narodenia až po jeho smrť, predstavujú každodennú prácu, obyčaje, zvyky, zábavu a to všetko v tesnom prepojení s prírodou.

Čitateľ sa dozvie, ako napr. v rôznych slovenských regiónoch prirovnávajú človeka k zvieratám (bystrý ako jašter / ako sokol, tučný ako baran v jeseni / ako medveď / ako prasa, tlstý ako komár pod kolenom) alebo, že výrazy ožeg, omelo, kuták, drajfus pomenúvajú staré kuchynské náčinia.

Pre ľahkú čitateľnosť sú uplatnené pri prepise nárečových slov alebo výpovedí v duchu koncepcie Slovníka slovenských nárečí zásady tzv. zjednodušenej čitateľskej transkripcie: sú zapísané napríklad zložky dz, dž, ch; v prepise sa používa len graféma i; mäkkosť je označená mäkčeňom v každej pozícii, t. j. aj pred e, i; na mieste, kde sa vyslovuje tvrdo, sú napísané tvrdé spoluhlásky; neoznačuje sa tzv. neslabičné i (iba v jednotlivých prípadoch, keď si to vyžaduje špecifickosť príspevku); grafémou u vyjadrujeme obojpernú výslovnosť pôvodného l, napr. huava, bou; nepoužíva sa osobitný znak pre slabičné r, l (ŕ, ĺ) a podobne.

Jednotlivé príspevky boli pôvodne publikované v odbornom časopise Kultúra slova.

Ukážka z knihy - z príspevku Bosorky, čerti a smrtky okolo nás

Zemepisnou členitosťou názvov na území Slovenska sa v "démonickosti" azda nič nevyrovná nočným motýľom. Jednotlivé názvy sú niekedy v terénnych dokladoch významovo spresnené ako lišaj smrtihlav (lat. Acherontia atropos), ale vo väčšine prípadov zahŕňajú celú skupinu tých ľahkých šuchotavých stvorení, ktoré sa v noci zobúdzajú, aby hľadali svetlo, a strmhlav vrážajú do lámp a obločných skiel. Ich pomenovania v slovenských nárečiach motivované menami nadprirodzených síl súvisia so starou predstavou, že nočné motýle v sebe zosobňujú duše mŕtvych alebo skrývajú vo svojej podobe čarodejnice či démonov (porov. V. Vážný: O jménech motýlů v slovenských nářečích. Bratislava 1955).

Na Záhorí a miestami aj v ostatných západoslovenských nárečiach sa pre nočného motýl'a používa názov bosorka alebo len veľmi zriedkavo bosorák, ktorý tiež označuje tmavého motýľa strednej veľkosti. Ich družka striga poletuje najmä v oblasti Gemera a centrálnej časti stredného Slovenska, ale možno sa s ňou stretnúť' aj na severe Kysúc a miestami aj v dolnotrenčianskej oblasti. Medzi nimi na pomerne veľkom a súvislom území západného Slovenska (okrem Záhoria), ktoré presahuje až do najzápadnejšieho okraja stredného Slovenska, sa v tomto význame používa názov psota. Psota v ľudových poverách v sebe personifikuje biedu, nešťastie či chorobu. A tá, ktorá so sebou nosí aj kosu, svoje meno smrť či smrtka požičala tomuto bezbrannému stvoreniu vo veľkej časti východného Slovenska (šmerc, šmertka) a miestami aj v iných lokalitách. So smrťou alebo predstavou smrti či duše zomretého súvisia aj názvy smrtohuaf, smrtihlav smrtóhlávka či šmertni ptak. Z viacerých oblastí máme doložený aj názov mora, resp. múra (aj noční mura, hluchá mora, slepá mora a pod.), ktorý pôvodne označoval mytologickú bytost', čo dusí alebo morí ľudí v spánku. Len jednotlivo máme v názve nočného motýľa z oblasti Kysúc zachované pomenovanie sotona, ktoré takisto patrilo pôvodne zlej, diabolskej bytosti.

Ojedinele si aj iné druhy hmyzu vyslúžili niektoré z týchto mien. Moľa obilná (lat. Nemapogon granellus) a moľa šatová (lat. Tineola biseliella) je z oblasti trnavského nárečia doložená ako bosorka a v topoľčianskych nárečiach sa jej niekedy hovorí aj psota. Menom striga sa na Orave označuje aj vážka (lat. Libellula).
Gabriela Barančoková