DVD Bhután - Hľadanie šťastia

Hovorí sa, že na Bhután zabudli ľudia, ale nikdy nie bohovia. Starodávne horské kráľovstvo učupené medzi indickým Assámom a čínskym Tibetom domorodci nazývajú po svojom - Zem hrmiaceho draka. Putovanie zabudnutou krajinou, v ktorej ľudia uctievajú všetko živé, je rozprávaním o šťastí. Vnútorný pokoj tu je cennejší, než zhon za matériou sveta a harmónia s prírodou sú všetkému nadradené princípy. Dobrý kráľ sa stará o blaho poddaných. Namiesto hrubého domáceho produktu presadzuje hrubé domáce šťastie. Je to akoby rozprávkový svet. Malé himalájske kráľovstvo si totiž v krehkom ponímaní šťastia zvolilo zvláštnu cestu. Možno, že správnu. Zatiaľ... (Synopsa k filmu Bhután - Hľadanie šťastia)

V obale sa nachádzajú dve DVD. DVD Bhután - Hľadanie šťastia a DVD s tromi filmami o budhizme: Budhistický Ladakh, Budhizmus na streche sveta a Pod Kančedžongou je ich domov.
Bhután - Hľadanie šťastia trvá 33 minút.
Kamera, scenár réžia: Pavol Barabáš
Strih: Matej Beneš
Hudba: Martin Maok
Slovenská a anglická verzia
Systém MPG2/PAL

Čo je to šťastie? (Otázka po cestopisnom filme Pavla Barabáša)

V starom českom filme Cesta do hlbín študentovej duše je odpoveď na otázku - Čo je to šťastie? - jasná: "Muška jenom zlatá..." Po desaťročiach sa divák spolu s tvorcom iného filmu a iného filmového žánru znovu nevdojak pýta na to isté. Sú však iné časy a sme v inom priestore. Otázka napadne každému, kto zbadá titulok Bhután a pri ňom podtitul Hľadanie šťastia. Oba patria cestopisnému filmu Pavla Barabáša, ktorý vyšiel spolu s filmovými dokumentmi o budhizme aj na DVD. Film dostal Cenu divákov za najlepší slovenský film na Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava - Slovensko v roku 2008. Zdá sa, že divákov nadchlo Barabášovo hľadanie šťastia.

Film trvá 33 minút a známy slovenský cestovateľ sa podpísal podeň ako scenárista, kameraman aj režisér. V sprievodnom slove sa priznáva, že cestou do Bhutánu si splnil svoj cestovateľský sen a divák, ktorý pozná jeho doterajšiu tvorbu, si môže pomyslieť, že Barabáš má veľa snov, pretože pochodil už veľký kus sveta a každý ten svetový kúsok vo svojich filmoch opisuje a zachytáva kamerou s takým porozumením a kumštom, akoby by si práve plnil ďalší sen. Pravda, v prípade Bhutanu vstupuje do hry ešte aj hľadanie šťastia, čo je skutočne príťažlivý bonus.

Barabáša fascinovalo už na začiatku bhutánskej výpravy, že žiadna letecká linka nelieta tak blízko vrcholov najvyšších hôr sveta, spoza okien lietadla sa vynárajú zasnežené osemtisícovky, ktoré v členoch výpravy prebudili spomienky na míľniky slovenského himalájskeho horolezectva. Barabáš a jeho piati spoločníci sa v Bhutáne menia z turistov na pútnikov. Spolu s miestnymi sprievodcami, ktorí poháňajú ťažné jaky, stúpajú do 4890 metrov vysokopoloženého sedla a naskytá sa im nádherný pohľad na budhistický chrám. Divák si možno práve v tomto okamihu uvedomí, že tak ako aj v ostatných Barabášovych filmoch nejde ich tvorcovi iba o zachytenie jednotlivostí, prírodných scenérií, architektúry, či ľudí, ale o to, čo všetko tieto zložky spolu vytvárajú.

Bhután, himalájske kráľovstvo so 650-tisíc obyvateľmi, má nielen osobitú prírodu, ale je to aj osobitá, pre Európana veľmi zvláštna spoločnosť. Divák v Barabášovom filme vidí, ako tu funguje budhizmus v každodennom živote. Myšlienku, podľa ktorej "každý živý tvor by mal mať aspoň chvíľu pocit slobody", premieňajú pohoniči jakov na prax, podľa ktorej nechajú zvieratá po celodennej túre slobodne vybehnúť na pašu a potom ich horko-ťažko hľadajú, čím sa zdržiava nástup na ďalšiu cestu. Vo filme to však nezaznieva ako výčitka, veď napokon, ľudia, s ktorými sa naši pútnici stretávajú, sú milí a tešia sa návšteve, pretože hostia sú pre nich zdrojom nových informácií. V krajine iba pred pár rokmi zaviedli televízne vysielanie a internet, takže hlad po novinkách je namieste. Rovnako ako v prípade parlamentnej demokracie, ktorá bola v krajine "nastolená" z iniciatívy osvieteného panovníka, aj na televíziu sa miestni dívajú vraj trochu s rozpakmi. Po spustení televíznej brutality sa deti v škole začali biť, čo bolo donedávna nevídané, vysvetľuje odstup od televízie filmový komentár a veľakrát sa vracia ku kľúčovej myšlienke - ktorá ohúri zrejme každého. Osvietený panovník vyhlásil, že nie je dôležité, aký má krajina hrubý domáci produkt, ale hrubé domáce šťastie. Áno, šťastie, je to hlavné a cesta k nemu vedie cez budhistické poňatie života, cez vnútorné vyrovnanie sa človeka s vonkajším svetom. Premenené na realitu, ľudia musia žiť z vlastných zdrojov, musia chrániť prírodu, ktorá ich živí (Bhután je posledná priemyslom nedotknutá krajina na svete a nie sú tu nijaké pre priemysel vzácne nerastné suroviny). Až 25 percent územia, veľkého asi ako Švajčiarsko, tvoria národné parky a 60 percent rozlohy je zalesnenej. Zakázaný je rybolov, fajčenie a igelitové tašky. Ľudia, ktorí žijú skromne a vo veľmi drsných podmienkach, vyrastajú od malička v presvedčení, že nie sú chudobní, lebo chudoba nespočíva v nedostatku peňazí, ale v nedostatku šťastia. A sme znovu tam, kde sme boli na začiatku.

Stotožniť sa s bhutánskymi pomermi, či prinajmenšom ich pochopiť, je pre Európana veľmi zložité. Film ho možno podnieti k hľadaniu ďalších informácií o tejto čudesnej ďalekej krajine a dozvie sa, že aj keď Bhutánčania svojho kráľa, presadzujúceho filozofiu hrubého domáceho šťastia, milujú, v 60. rokoch tu zaznamenali neúspešný pokus o atentát na panovníka po tom, ako bol v hlavnom meste zavraždený premiér, že otroctvo v Bhutáne zrušili až v roku 1958, že aj napriek filozofii šťastia je tu nešťastných niekoľko desaťtisíc príslušníkov etnickej nepálskej menšiny, ktorým sú upierané občianske práva takým spôsobom, že na to už roky upozorňuje organizácia Amnesty International. Bhutánske kráľovstvo vo svetle týchto faktov nevyzerá idylicky, ale stále, ako dokazuje aj film Pavla Barabáša, môže byť príťažlivé pre tých, ktorí vidia šťastie v spoznávaní a poznaní.

(ib)

Pripojte komentár