Devínska Nová Ves: Cesta do treťohôr a ešte aj inde (Sandberg, Devínska Kobyla, Štokerauská vápenka, Villa rustica)

Pre väčšinu Bratislavčanov, aspoň pre tých z mladšej generácie, je Devínska Nová Ves zapísaná predovšetkým ako jedno z predmestských sídlisk. Časy, keď tam nestáli paneláky, pritom nie sú až také vzdialené. Ešte v 80. tych rokoch cestovali do Devínskej iba miestni obyvatelia, bratislavskí záhradkári, ale aj výletníci. Pretože obec a jej bezprostredné okolie stojí za výlet.

Pôvodne rázovitú dedinu obývali od 16. storočia Chorváti. Aj dnes tu počuť chorvátsky dialekt a potomkovia Chorvátov si svoj pôvod každoročne pripomínajú folklórnymi slávnosťami. V obci v roku 2006 otvorili múzeum chorvátskej kultúry. Zo starej Devínskej Novej Vsi sa zachovali časti dedinského osídlenia, renesančný kostol zo 16. storočia a budova colnice (mitnice) na niekdajšej ceste do Rakúska, v ktorej teraz sídli miestny úrad.

Pre milovníkov cykloturistiky je táto mestská časť Bratislavy východiskom cyklistických trás pozdĺž rieky Moravy. Asfaltový chodník vedie niekdajším prísne stráženým hraničným pásmom s Rakúskom. Jeho príroda si aj po odstránení zátarasov z čias studenej vojny zachovala pomerne nenarušený ráz. Smerom proti prúdu rieky sa nachádzajú betónové bunkre - pozostatok z pevnostného pásu vybudovaného prvou ČSR koncom 30. rokov 20. storočia.

K Devínskej Novej Vsi prilieha severovýchodný výbežok masívu Devínskej Kobyly, prístupný strmým (pre cyklistov nevhodným) výstupom po zelenej značke. Poskytuje veľmi dobré výhľady - na hrad Devín, veľkú časť južného Záhoria, rakúskeho Moravského poľa, za priaznivých podmienok až po predhoria Álp nad Viedňou.

Sandberg - teraz piesok, kedysi more

Z chodníka, ako aj z údolných cestičiek pozdĺž hlavnej cesty k Devínu sa možno dostať k pieskovcovému útesu Sandberg. Kedysi sa tu ťažil piesok, k prístavu na rieke Morave sa dopravoval nadzemnou lanovkou. Na tomto území sa v treťohorách (pred 14 až 16 miliónmi rokov) rozprestieralo more. V jednotlivých vrstvách kopca sa našli pozostatky skamenených organizmov. Ohromujúci je napríklad nález takmer celého panciera korytnačky. Sandberg, známy aj ako pieskovňa, je súčasťou štátnej prírodnej rezervácie Devínska Kobyla, ktorá dodnes skrýva vzácne odtlačky mušlí a prehistorických živočíchov.

(Ak by ste hľadali vtáčiu hlavu zaznamenanú na snímke niekedy okolo roku 2000, neuspeli by ste. Čas si ju už vzal.)

Devínska Kobyla - raketová základňa a rímske sídlo

Devínska Kobyla, zalesnený masív na juhozápadnom okraji Bratislavy je v súčasnosti veľkou rekreačnou zónou, kde sa peší turisti stretávajú s lyžiarmi-bežkármi, cykloturistami, rekreačnými bežcami, ochranármi prírody a ešte ostáva miesto pre chatárov a záhradkárov. Vrchol Devínskej Kobyly (514 m n. m.) je druhou najvyššou kótou v rámci administratívneho územia Bratislavy - prvou je vrchol televíznej veže na protiľahlom vrchu Kamzík.

Podobné umelé zariadenie ešte pomerne nedávno stálo aj na vrchole Devínskej Kobyly - vojenská raketová základňa z čias studenej vojny; krátko po páde železnej opony zrušená. Strategický význam tejto vyvýšeniny si uvedomilo aj hitlerovské Nemecko, ktoré si pri zriaďovaní vojnového Slovenského štátu v roku 1939 vyhradilo vrcholovú partiu Devínskej Kobyly pre seba. Ešte dnes možno nájsť slovensko-nemecké hraničné kamene na línii, prebiehajúcej od Devínskej Novej Vsi cez severné a východné prístupy k vrcholu až k Dunaju. Podstatne staršiu históriu pripomína archeologické nálezisko vidieckej usadlosti rímskeho typu (villa rustica) z 3. storočia, nachádzajúce sa pod severovýchodnými svahmi Devínskej Kobyly medzi mestskou časťou Dúbravka a Slovenskými závodmi technického skla.

Žraločí zub vo vinici

Peší a pre zdatnejších aj cyklistický prístup k Devínskej Kobyle zo smeru od Bratislavy je buď od mestskej časti Karlova Ves, (po červenej alebo modrej značke) alebo zo starej Dúbravky, z námestíčka pri Miestnom úrade (žltá značka). Všetky tri trasy sa stretávajú na úpätí hlavného masívu, neďaleko bývalého horského hotela. Až k tomuto miestu možno prísť aj autom. Asfaltka, súvisiaca s existenciou vojenského objektu, síce pokračuje až na vrchol, ďalej však pre bežných motoristov platí zákaz vjazdu. Žlto označená traverza znamená pomerne pohodlnú trasu pre pešiakov, cyklistov i bežkárov, po červenej nasleduje strmší výstup k vrcholu a potom ešte náročnejší zostup. Samotný vrchol turistické značky obchádzajú (ešte stále je pre verejnosť neprístupný) a vedú hustým lesom k bývalému altánku, odkiaľ sa otvára krásny výhľad na Dunaj a hrad Devín.

Rovnakou červenou i žltou značkou sa do masívu Devínskej Kobyly dostanete z miestnej časti Devín. Pri výstupe od kostola na vrchol treba rátať s takmer súvislým stúpaním asi 300 výškových metrov. Prechádza sa popri unikátnej prírodnej rezervácii, ktorá je posledným zvyškom lesostepných spoločenstiev teplomilnej panónskej flóry. Cez rezerváciu vedie náučný chodník. Vo viniciach na jej juhozápadných svahoch sa našiel až 11 cm dlhý zub žraloka Carcharocles megalodon. Je tu až 1100 druhov rastlín, z nich mnohé vzácne a ohrozené druhy.

Peší a pre zdatnejších aj cyklistický prístup k Devínskej Kobyle zo smeru od Bratislavy je buď od mestskej časti Karlova Ves, (po červenej alebo modrej značke) alebo zo starej Dúbravky, z námestíčka pri Miestnom úrade (žltá značka). Všetky tri trasy sa stretávajú na úpätí hlavného masívu, neďaleko bývalého horského hotela, v súčasnosti patrí rímsko-katolíckej reholi saleziánov (pre verejnosť sú aj naďalej otvorené tenisové kurty). Až k tomuto miestu možno prísť aj autom. Asfaltka, súvisiaca s existenciou vojenského objektu, síce pokračuje až na vrchol, ďalej však pre bežných motoristov platí zákaz vjazdu. Žlto označená traverza znamená pomerne pohodlnú trasu pre pešiakov, cyklistov i bežkárov, po červenej nasleduje strmší výstup k vrcholu a potom ešte náročnejší zostup. Samotný vrchol turistické značky obchádzajú (ešte stále je pre verejnosť neprístupný) a vedú hustým lesom k bývalému altánku, odkiaľ sa otvára krásny výhľad na Dunaj a hrad Devín.

Rovnakou červenou i žltou značkou sa do masívu Devínskej Kobyly dostanete z miestnej časti Devín. Pri výstupe od kostola na vrchol treba rátať s takmer súvislým stúpaním asi 300 výškových metrov. Prechádza sa popri unikátnej prírodnej rezervácií s rozlohou 25,6 ha, ktorá je posledným zvyškom lesostepných spoločenstiev teplomilnej panónskej flóry. Cez rezerváciu vedie náučný chodník.

Vo viniciach na jej juhozápadných svahoch sa našiel až 11 cm dlhý zub žraloka Carcharocles megalodon. Je tu až 1100 druhov rastlín, z nich mnohé vzácne a ohrozené druhy.

Štokerauská vápenka - nosorožce, opice a horolezci

Na fyzicky menej náročnú pešiu i cyklistickú trasu možno nastúpiť nad záhradkárskou osadou neďaleko Villy rustiky. Ak budete mať trochu šťastia, nájdete neznačkovanú, dobre zjazdnú serpentínu k zeleno vyznačenej spojnici z Devínskej Novej Vsi. Pokiaľ nechcete šliapať k vrcholu, po odbočení značky doľava pokračujete po dovtedajšej pohodlnej lesnej ceste a po nej k spomínanemu "žltému" traverzu a asfaltovanej ceste.

Z tohto smeru sa dá dostať k ďalšiemu chránenému územiu tejto lokality, k Prírodnej rezervácii Štokerauská vápenka. Bol to najväčší kameňolom na území Devínskej Kobyly, v ktorom sa od roku 1891 do 70. rokov 20. storočia ťažil vápenec. V puklinách vyplnených hlinou a pieskom boli objavené unikátne zvyšky suchozemských stavovcov, napríklad jeleňov, jaskynných medveďov, nosorožcov, chobotnatcov, prakoní a opíc, ale aj morských stavovcov, napr. tuleňov. Pri ťažbe sa odkryli podzemné krasové priestory so starou krasovou výzdobou. Dnes sú skalné útvary obľúbeným miestom horolezcov. Aj priaznivcov ďalšieho športu, ktorý možno zaradiť do skupiny adrenalínových, uvidíte v tejto lokalite, ak zdvihnete pohľad nahor. Z trávnatej plošiny nad Štokerauskou vápenkou zvyknú štartovať paraglidisti.