Dva skialpinistické výlety v Južnom Tirolsku

"Zimná sezóna 2023/24 bola podľa môjho názoru na Slovensku slabšia, lebo snehu bolo pomenej. Tak som za skialpinizmom zamieril do Álp," píše Matúš Znanec:

Zhodou okolnosti sa mi podaril náhodný, ale vcelku úspešný skialpinistický výlet na 2. najvyššiu horu Rakúska, Wildspitze (3772m). V rámci výletu sme ešte vystúpili na vrchol Similaun (3599m) a Hintere Schwarze (3624m). Tieto vrcholy patria medzi najvyššie v Rakúsku.

V prvý deň výpravy, 11.04.2024, padla lavína na turistický chodník. Písali o tom stránky Avalanche.report:

"Skupina 17 ľudí z Holandska a 4 domáci mali v úmysle vystúpiť z Ventu na chatu Martin-Busch-Hütte. Tesne pred 11:00 sa v extrémne strmom teréne asi 800m nad nimi spustila primárna lavína sypkého snehu, ktorá pribrala ďalší sneh a rozprestrela sa ako vejár nad výstupovou cestou k chate. V lavíne zasypalo až 18 ľudí, traja boli usmrtení, jedna osoba bola letecky prevezená so zraneniami do nemocnice."

My sme boli v ten deň vo vedľajšej doline. O 2 dni neskôr, sme z Ventu stúpali na tu istú chatu.

Informácie o lavíne sme mali, ale iba všeobecné, nič konkrétne sme nevedeli. Boli sme upozornení, že začiatok doliny je lavinózny, a že do 10 hodiny ráno, kým sa slnko v plnej sile oprie do východných svahov, treba byť na chate. Dvaja sme z parkoviska vyštartovali okolo siedmej ráno a cestou na chatu sme stúpali cez asi 6 lavínových polí.

Tretí účastník našej výpravy - Peťo - sa rozhodol, že si v aute ešte pospí. Mali sme sa stretnúť na chate. Na chatu stúpal pred obedom a mal šťastie, pretože ďalšia lavína padla asi 500 metrov za ním.

Cesta na chatu nebola technicky náročná. Ale bolo tam cítiť pochmúrnejšiu atmosféru po tom, čo sa pred pár dňami stalo. Chatár vravel, že také teplo si v tomto ročnom období nepamätá.

V posledný deň, keď sme sa vracali z vrcholu Hintere Schwarze, sme pre istotu ostali čakať na chate. Bezpečný zostup k autu mal byť opäť až po pol siedmej večer, keď natopený sneh primrzne. Po ceste späť sme mali trochu problém, keďže v jednom mieste voda v potoku strhla cestu. Po malej improvizácii sme sa dostali opäť k miestu, kde boli vypadnuté lavíny. Povedal by som, že ich bolo dvakrát viac než v deň výstupu na chatu. Prekvapilo ma, že na tejto trase som nevidel nikde žiadnu výstrahu, že ide o extrémne lavinózny úsek. Nakoniec sme bezpečne prišli k autu a vrátili sa domov.

Dvoch kamarátov, Peťa a Juraja, som nepoznal. Stretli sme sa náhodne, ale keďže sme si počas prvého výjazdu rozumeli, po dvoch týždňoch padol návrh na ďalšiu skialpovú túru, tento raz do Talianska, vysoko nad údolie Martell. Chlapci pribrali do partie tretieho kamaráta Rasťa.

Dole v doline bolo krásne jarné počasie, všade kvitli čerešne a jablone. Autom sme prešli okolo priehrady Zuftritt (Lago Gioveretto), cez serpentíny do výšky okolo 2 000 metrov. Na pláne bola chata Zufallhütte (2265) s výstupom na vrhol Monte Cevedale (3769). S Jurajom, sme si pozerali aj okolité kopce, že v prípade dobrých podmienok skúsime aj niečo iné.

Plánovanie s Jurajom, ktorého som takmer vôbec nepoznal, bolo veľmi zvláštne. Nič podobné som ešte nezažil. Počas prvej výpravy Juraj plánoval večer pred výstupom toľko kopcov a alternatív, že som si myslel, že je pomätený. Každých 5 minút zmenil buď kopec alebo trasu výstupu, takže nakoniec som ani netušil, kam pôjdeme. Preto som bral akúkoľvek dohodu s ním s rezervou. Nespomínam si koho to bol nápad, ale reč prišla na Gran Zebru. Tento vrchol som nepoznal, respektíve nepamätal som si, že by som o ňom niekedy počul, ale v okolí chaty bol najvyšší. Večer na chate, keď sme zvažovali alternatívy, prišla reč aj naň. Keď si o tom študoval Peťo, prečítal nám, že sa jedná o extrémne lyžovanie, kde pád znamená istú smrť. Peťo s Rasťom sa nakoniec dohodli, že o tento zážitok nestoja. Juraj chcel ísť, ale ja som nebol rozhodnutý. Uvidíme, v prvom rade sa pokúsme vystúpiť na Cevedale.

Ráno sme kráčali zamrznutým snehom, nad nami bola jasná azúrová obloha, v doline bolo príjemne. Asi po dvoch hodinách sa nám ukázala krásna pyramída, ktorá vyzerala z diaľky náročne a zároveň neprístupne. Bol to Gran Zebru v celej svojej nádhere.

Nachádzali sme sa v južnom Tirolsku, čo je dvojjazyčný región na severe Talianska. V nemčine sa tento vrchol nazýva Königspitze, v preklade Kráľovská špica. Bežalo mi hlavou, čo čítal Peťo, že pád znamená istú smrť. Nebol som si istý, či do toho chcem ísť. Na jednej strane ma tam niečo priťahovalo, na strane druhej boli obavy.

Na vrchole Cevedale bol Juraj ako prvý, chvíľu nás tam čakal, ale keďže sme sa neponáhľali a dali sme si pauzu nižšie,  kvôli zime a vetru šiel na južný vrchol Cevedale II (Südliche Zufallspitze, 3 757), ktorý je o niečo nižší. Posledná pasáž sa trochu liezla po skale, takže palice a lyže nechal pod vrcholom. Na vrchole sa stretol  s Talianom, ktorý mu omylom zamenil jednu palicu. Asi potom z toho nebol veľmi nadšený, pretože vymenil karbón za hliník. Výstup na Cevedale mal byť nenáročný, ale nakoniec na hrebeni dosahoval vietor 60 km za hodinu, takže vo vrcholových pasážach to úplne zadarmo nebolo. Kvôli vetru si to niektorí aj rozmysleli a na samotný vrchol nevystúpili.

Pod vrcholom Cevedale sme sa rozišli, Rasťo s Peťom sa ponáhľali na chatu, kde si chceli užiť saunu, my s Jurajom sme sa rozhodli, že skúsime výstup na Gran Zebru. Zlyžovali sme na západ na Rifugio Pizinni. Ubytovanie sme dojednané nemali, ale bol pondelok, tak sme dúfali, že niečo predsa len voľné bude. Počasie hlásili viac ako dobré. Pýtal som od chatára 2 postele. Mal, ale iba s polpenziou za 66 euro. Keďže sme mali vlastný proviant, dožadovali sme sa iba postele, čo sa mu vôbec nepozdávalo. Cenu na internetovej stránke v izbe bez kúpeľne mal za 15 euro na osobu. Chatár bol dosť nepríjemný, ale keď som zamával kartičkou Alpenvereinu a pýtal ešte zľavu, nakoniec nám ponúkol izbu za 30 euro na osobu. Jednalo sa o dve lôžka v lágri - v 6-lôžkovej izbe. Boli tam štyria Nemci a smrad ako v pavilóne opíc. Smrad ma prefackal hneď, ako sme tam vstúpili. Osobne radšej preferujem zakopať sa niekde v blízkosti chaty, ale žiadnu výbavu som nemal. Chata bola pekná, izby čisté. Hornú posteľ som dostal ja, pretože Juraj vraj už z poschodovej postele spadol. Bočnica tam nebola, tak som si povedal, že keď zhora spadnem, ráno žiadna Zebru nebude. Chata vyzerala byť plná, stretli sme tam aj Čechov, ktorí sa s vodcom vrátili z vrcholu. Dostali sme aktuálne informácie o podmienkach. Cesta na vrchol z chaty im trvala okolo 5 hodín.

(Ďalšie fotky Gran Zebru - Königspitze nájdete na stránke servera Goat.cz.)

Začal som mať pocit, že sa naše šance na vrchol zvýšili. Večer sme chceli naplánovať zostupovú trasu optimálne do lyžiarskeho strediska Sulden, potom po zjazdovke hore a cez sedlo Passo del Madriccio späť za Peťom a Rasťom na chatu Zufallhütte. Nechali sme to otvorené, lebo spustiť sa niekam do neznáma môže byť veľký problém. V noci som spal minimálne. Nikto nechrápal, ale prekážal mi smrad, do toho som sa ešte bál, že spadnem, lebo posteľ bola relatívne vysoko. Ráno som o šiestej zobudil Juraja. Ranný nábeh mal slabší, chcel si ešte poležať, ale pochopil, že by som šiel bez neho. Všetci, ktorí išli na vrchol, už sedeli na raňajkách. Niečo po pol siedmej sme vyrazili z chaty. Pred nami bolo množstvo ľudí, mal som pocit, že sme poslední. Hlava mi nebrala, kam všetci idú.

Z chaty Pizziny je juhovýchodným hrebeňom potrebné na vrchol nastúpať okolo 1 100 výškových metrov v dĺžke 4,2 km. Táto cesta je považovaná za normálku a je to zároveň aj najľahšia cesta na vrchol. Pred nami šlo možno 50 ľudí a nemal som z toho dobrý pocit. Preto sme išli rýchlym tempom popod sedlo Palle rosse. Pohodové stúpanie ubiehalo rýchlo, jediné, čo bolo veľmi zvláštne, bolo teplo. Pod žľabom, ktorý vedie do sedla Collo di Bottiglia, sme za sebou nechali väčšinu ľudí.

Žľab do sedla Collo di Bottiglia má sklon až 45°, preto sme si nasadili mačky a pokračovali s lyžami na chrbte. V záverečnom stúpaní sme kráčali vo vláčiku po vydupaných schodoch. Asi 100 výškových metrov pod vrcholom sme nechali lyže zapichnuté v snehu. Tu si väčšina ľudí dala krátku pauzu. K vrcholu sme sa približovali medzi prvými. Posledných 100 metrov bolo opäť strmých. K výstupu bolo potrebné použiť cepín. Ak by tu niekto spadol, zletel by až k lyžiam a možno by aj pozhadzoval ostatných. Boli tam skupiny s vodcom, ktoré postupovali naviazané na lane. Záverečný exponovaný hrebeň, ktorý je v celku krátky, nás doviedol na vrchol. Mne výstup z chaty trval pod 2:40. Na vrchole som si v čiastočnej eufórii užíval výhľady a rozmýšľal som nad vrcholmi naokolo. Sú ich tisíce, každý má svoj príbeh a svoju tvár. V diaľavách bolo toľko nepoznaného. Potom, 10 minút po mne, došiel Juraj.

Na vrchol došiel aj Talian s lyžami na batohu. Hneď som sa sním dal do reči, či bude lyžovať z vrcholu, ale povedal, že lyže má kvôli vrcholovej fotke. Zo severnej strany to vyzeralo na parádny prašan. Na otázku či sa to dá zlyžovať aj tadiaľto, pretože to vyzeralo prístupne, ale žiadne stopy tam neboli, odpovedal, že sa to dá, ale, že zatiaľ to dokázali iba 4 ľudia. Ukazoval mi jednotlivé vrcholy, medzi ktorými bol Ortler. Začalo mi to všetko do seba zapadať. Ortler poznám, mám knihu od R. Messnera s názvom Západná stena, kde Messner spomína rôzne výstupy, medzi nimi je aj výstup severnou stenou na Königspitze (Gran Zebru). Messner píše aj o Heinim Holzerovi, ktorého spomínam nižšie. Trochu som sa ešte čudoval drevenej búde, ktorá je tesne pod vrcholom. Bola celá zaviata snehom. Podobná bola aj na Cevedale. Bol by to pekný bivak, akurát že zanedbaný.

Začali sme schádzať dole a miešať sa s tými, ktorí kráčali na vrchol. Nado mnou niekto pustil zmrznutú snehovú guľu. Kým som sa otočil a zareagoval, tak ma trafila do hrude. Ešte nestihla nabrať plnú rýchlosť, ale úder som pocítil. Nakoniec sme bezpečne prišli k lyžiam a spustili sme sa smerom, kade sme prišli, ale viac zprava, aby sme neohrozili vystupajúcich. Ľuďmi sa to už len tak hemžilo. Horná časť bola vyfúkaná do ľadových vĺn. V prípade pádu by to mohol byť problém ubrzdiť. V strednej časti bol primrznutý firn, ktorý bol s klesajúcou výškou jemnejší. Pozdávalo sa mi to a dalo by sa povedať, že som si to užíval. Stále mnoho ľudí stúpalo hore.

Zastavil som pri sedle Collo di Bottiglia. Stopy viedli aj do severovýchodného žľabu, takže som bol ochotný sa doň spustiť. Juraj, neprichádzal, až som začal mať obavy, či sa mu niečo nestalo. Keď stále neprichádzal, vypol som lyže a začal nalepovať pásy. Vtom sa ukázal. Nechápal som, kde toľko trčal, pretože sme mali naponáhlo kvôli severovýchodnej orientácii svahu. Slnko sa doň opieralo už od skorého rána. Vzhľadom na to som chcel mať zjazd čo najrýchlejšie za sebou. Teplo už bolo citeľné, obed sa blížil a ja som mal pocit, že v lavinóznom svahu to už nie je bezpečné. Juraj začal nadávať, že mu 3-krát vyplo viazanie a dobre sa tam vyváľal. Mal veľké šťastie, že žiadnu lyžu nestratil. Dohodli sme sa, že z výstupovej trasy Normálky odbočíme a spustíme sa na severovýchod, tak ako sme pôvodne plánovali.

Sneh nižšie bol už ťažký, ale stále sa dobre lyžovalo. Čím sme šli nižšie, tým boli podmienky horšie. Chcel som byť čo najskôr dole, ale Juraj lyžoval opatrne a pomaly, nemal dôveru vo svoje viazanie. Už sa zdalo, že sme blízko zjazdovky v Suldene, keď Juraj nado mnou spustil malý splaz. Bol som síce v bezpečnom traverze, ale bolo to o dôvod viac prečo tam už nebyť.

Pokračovali sme ďalej, čakal nás už len úzky žľab a traverz do bezpečia. Ešte pred tým, ako sme začali zlyžovať úzky žľab, sme chvíľu počkali, keďže nad nami bolo niekoho počuť. Netrvalo dlho a bol spustený ďalší splaz. Ten už mal nebezpečný objem aj silu a mali sme šťastie, že nikto z nás nebol v tom úzkom žľabe, kde to padlo. Počkali sme, kým sa to ustálilo a dolyžovali celý rozoraný lievik pomedzi haldy naneseného snehu. Bola to vcelku morda, ale nakoniec sme to zlyžovali a spustili sme sa traverzom do bezpečia a potom dole k zjazdovke v Suldene. Vedľa lanovky sme si dali obednú pauzu. Hľadeli sme na to, čo sme práve zlyžovali a Juraj sa ma opýtal, či by som do toho išiel, keby som to bol predtým videl, a keby som vedel, čo sa tam udeje. Nič som mu na to nepovedal, len som pokrčil plecami. Zdola to vyzeralo náročnejšie, než to v skutočnosti bolo.

Ten zjazd sme nepoznali a  držali sme sa vylyžovaných stôp pred nami. V jednom mieste ma aj napadlo urobiť si vlastnú líniu, ale to by asi dobre nedopadlo, keďže to končilo v kolmej stene, čo zhora nebolo vidieť. Poznanie terénu je pri takýchto zjazdoch kľúčové.

Potom sme sa už neponáhľali, po dlhšej obednej pauze sme po zjazdovke kráčali do sedla Passo del Madriccio. Počasie sa zhoršilo, a kým sme sa dostali do sedla, vietor privial mrak, z ktorého mierne snežilo.

Ešte som chcel dať nejaký prémiový kopec, ale Jurajovi sa už do ničoho nechcelo, že aj zajtra je deň. Zo sedla sme sa spustili na chatu Zufallhütte, kde som sa pristavil pri kríži a poďakoval za bezpečný návrat. Som si istý, že aj anjeli strážni na nás dávali pozor. Chata je v peknom prostredí.

Cena s polpenziou vychádzala na 65 euro s bohatými raňajkami a s ešte bohatšou večerou. Vonkajšia sauna za príplatok 12 euro. Chata je od parkoviska vzdialená do 30 minút, v okolí chaty je možnosť rôznych nenáročných túr. Rasťo s Peťom sa po výstupe na vrchol Köllkuppe (Cima Marmotta, 3330) dohodli, že to chcú zabaliť, snehové podmienky už za veľa nestáli a aj počasie sa malo zhoršiť. Chatár sa ešte dostal do slovnej prestrelky s Rasťom. Ten mu vyčítal, že keď si už platí za saunu, mohla by tam byť aspoň studená voda, kde sa dá ochladiť. Chatár mi povedal, že mu mám vysvetliť, že toto je vysokohorská chata a nie wellness hotel. Stál som medzi nimi ako tlmočník a celkom som sa na tom zabával. Pravdu mal aj jeden aj druhý a ustúpiť nechcel nikto. Cez deň sa ešte dalo vyváľať v snehu, ale večer, keď sneh zamŕza, by niečo na ochladenie padlo vhod. Po tejto vtipnej príhode sme sa nakoniec v podvečerných hodinách 7. mája 2024 spustili z chaty na parkovisko k autu a po dlhej ceste sme boli nadránom doma.

(Autorstvo obrázku: Parco-stelvio_val_cedec_gran_zebru.jpg: User: MarcobarciKonigspitze.JPG: Manu zoli at de.wikipediaKoenigsspitze.jpg: Thafloderivative work: Svíčková, CC BY-SA 3.0, via Wikimedia Commons)

S odstupom času som si dal tú námahu a pozisťoval niečo o tomto krásnom kopci. Königspitze je druhý najvyšší vrch v rámci Ortlerských Álp. Ak by bolo na mne, pridal by som mu 50 metrov, aby bol najvyšší. Je to naozaj nádherná pyramída. Búda na vrchole je pozostatok z pozičnej vojny medzi Rakúskom a Talianskom počas prvej svetovej vojny. V dedinke Sulden vyrástol Reinhold Messner, dnes tu môžete navštíviť aj jedno zo 6 múzeí MMM (Messner Mountain Museum). V Suldene bol ako doma aj Messnerov kamarát Heini Holzer.

Heini Holzer je velikán, ktorý možno nie je až taký známy. Detstvo a mládež prežil v chudobe, na farmách Val Venosta. Svojho otca, ktorý zahynul v roku 1945 na východnom fronte druhej svetovej vojny, nepoznal. Počas letných mesiacov pracoval ako pastiersky pomocník na horských pastvinách. Nevlastný otec, tyran a alkoholik, mu zakazoval priateľov. Heini nevyrástol vysoký, mal len 153 centimetrov. Ešte nemal ani pätnásť rokov, keď si začínal zarábať na živobytie ako kominár. Svojmu povolaniu ostal verný až do smrti. Keď sa Messner vydal na profesionálnu dráhu a pozval Heiniho na expedíciu do Himalájí, tak to odmietol. Bol už ženatý a mal dve malé deti. Heini bol výborný horolezec s mnohými prvovýstupmi. Často liezol so Seppom Mayerlom, Petrom Habelerom a s bratmi Messnerovcami. Zároveň bol zakladateľom extrémneho alpského lyžovania. Bol to človek nízkeho vzrastu, ale veľkých výkonov. Patril medzi horolezcov, ktorí do hôr nechodili kvôli sláve a peniazom, morálne dôvody mu zakazovali, aby zo svojich obľúbených hôr vytĺkal kapitál. Všetky svoje extrémne zjazdy vyšiel bez podpory, nikdy nepoužil vrtuľník. Heiny Holzer bol prvý, kto zlyžoval severnú stenu Königspitze (zjazd má 45-53 stupňov), označený je na obrázku s trasami číslom 6 (Nordostwand – Minnigerodeführe). Podarilo sa mu to 20. mája 1971.

Mal za sebou viac ako stovku extrémnych zjazdov. Vo veku 32 rokov tragicky zahynul pri zjazde severovýchodnou stenou Piz Roseg (3935 m) v Berninských Alpách. Pravdepodobnou príčinou jeho tragického pádu bolo zlyhanie materiálu. Prototyp viazania, ktoré mal vtedy na lyžiach, bol pred sériovou výrobou. Bol známy ako srdečný a úprimný človek. Pútavú knihu o živote Heiniho Holzera doplnenú poznámkami z jeho denníka vydali 24 rokov po jeho smrti pod názvom "Meine Spur, mein Leben" - "Moja stopa, môj život". (Foto prevzaté z GognaBlog.)

Trasa zjazdu z Gran Zebru, o ktorej sa Peťo dočítal, že by tam v prípade pádu bola smrť istá, sa nachádza v severnej stene. Tento zjazd sme neabsolvovali. My sme spočiatku išli nadol po výstupovej trase, čo je najľahší zjazd. Ale aj ten je každopádne určený len pre pokročilých lyžiarov. V horných 600 metroch zjazdu má  svah sklon 35 až 40 stupňov, miestami dokonca až 45 stupňov. Takže, aj keď je to najľahšia varianta, lyžovať treba vedieť veľmi dobre. Pre porovnanie, je to ako zlyžovať z nášho Kriváňa v Tatrách. My sme v polovici kopca odbočili z výstupovej trasy a spustili sme sa do Suldenu. To je o niečo náročnejsí zjazd, ako keby sme šli dole celou výstupovou trasou. Dostali sme sa do žľabov s náročnou orientáciou, kde možno vojsť do miest, ktoré končia kolmými zrázmi. Ak by tam neboli stopy lyží, ktorých sme sa držali, tak by sme do toho nešli.

Vycibrená zjazdová technika a pevné nervy sú v týchto terénoch absolútnou nutnosťou, rovnako ako dobré snehové podmienky, zmysel pre orientáciu a správne načasovanie zjazdu. Kto na to má, ten si užije nezabudnuteľný zjazd zo strechy Južného Tirolska. Gran Zebru / Königspitze zvyknú zaraďovať medzi najkrajšie skialpové terény v Taliansku.

Webkamery Južné Tirolsko