Tretia veža Cima Ovest di Lavaredo na druhý pokus

Bolo niečo pred 16:30, ležal som pri jazere s perfektným výhľadom na severné steny Tre Cime. Deň bol krásny, slnko svietilo do stien a bolo mimoriadne teplo. Keď som započul helikoptéru, Janči bol na práve na prechádzke okolo jazierka. Po chvíli pristála veľmi blízko, tak do 50 metrov. Veci okolo mňa začali lietať. Narýchlo som niečo pozbieral, aby to vietor neodfúkol do vody. Keď sme boli pred 9 rokmi na Matterhorne, stretli sme tam lezcov zo Španielska. Tí nám hovorili, ako vedľa nich pristála švajčiarska helikoptéra. Rozfúkala im stany a veci, nakoniec ešte dostali aj pokutu za nelegálne stanovanie. Najprv mi napadlo, že by sa aj nám mohlo stať to isté, ale stan sme postavený nemali a väčšina vecí bola v batohu. Helikoptéra mala žltú farbu a zdalo sa mi, že rovnaká nás dávala dolu z Cima Ovest pred dvoma rokmi. Prišiel som k technikovi a aj on sa mi zdal povedomý. Po chvíli vyšiel aj pilot a dali sme sa do reči. Doviezli zdravotníkov na pomoc človeku, ktorému prišlo zle na turistickom chodníku. Prišiel od mora a veľmi rýchlo sa dostal do vyššej nadmorskej výšky. V kombinácii s teplom mu to spôsobilo nevoľnosť. Mňa ale zaujímalo, ako je to s telefónnym signálom v severnej stene. Spred dvoch rokov som vedel, že signál je veľmi slabý, ale pre istotu som sa opýtal, či tam niekde nepostavili nový vysielač. Do debaty sa pridal aj Janči. Pilot povedal, že pred dvoma rokmi dávali zo steny dvoch ľudí. Ukazoval nám aj presne odkiaľ. Povedal som mu, že presne viem o čom hovorí, lebo to sme my dvaja, ktorých vtedy dávali dole. Keď sa pilot dozvedel, že zajtra podľa všetkého ideme dať ďalší pokus, začal sa smiať a ďakovať, že dnes večer mu končí služba. Bolo zjavné, že o podobný zážitok nestojí. Vravel, že naša záchrana bola pre nich náročná. Chvíľu aj ľutoval kolegu, čo bude slúžiť po ňom, ale neskôr sa na tom začal zabávať a hneď chcel s nami selfie fotku. Predpokladám, že potom dal kolegom vedieť, že „chlapci z Piliera veveričiek sú späť“, aby sa na zajtra pripravili do akcie.

Nebudem sa rozpisovať o tom, čo presne sa stalo pred dvoma rokmi, napísal som vtedy o tom článok, preto to len zhrniem. Namiesto cesty Cassin-Ratti, obtiažnosť 8 podľa stupnice UIAA,sme začali liezť inú cestu, ani dnes nevieme, ako sa volá. Neskôr sme traverzovali do cesty Pilier Veveričiek za 9-. Najťažšie dĺžky sme preliezli a ostali nám už len dve ťažšie dĺžky za 7-, ale Janči netrafil špáru, po ktorej sa ďalej lezie. Nemali sme topo, ani internet a vôbec sme nevedeli, kde presne sme. Lano na zlaňovanie nebolo vhodné. Janči skúsil špáru, v ktorej neboli žiadne skoby. Liezol po vlastnom istení, až nakoniec vypadol zo steny. Obúchaný a v miernom šoku vymäkol a k tomu stratil aj morál, ktorý som ja ani nenašiel. Najbezpečnejšou možnosťou bolo volať pomoc. Signál v stene takmer vôbec nebol, ale Janči v tej chvíli signál mal. Privolal pomoc. Záchranná akcia bola komplikovaná, lebo sme boli v previse.

V roku 2023 som sa pripravoval na horský extrémny triatlon Jánošík extrém a Janči riešil súkromné záležitosti, tak sme liezli málo. V ten rok sme prišli s výbavou pod južnú stenu Dachsteinu a zvažovali sme možnosť vyliezť cestu Steinerweg, čo je 1000 metrov lezenia v obtiažnosti max. 5+. Pridal sa k nám náš kamarát Lucián, ktorý mal nalezené ešte menej ako my. Boli sme teda traja, a tak sme napokon na Dachstein vyliezli po Superferate s obtiažnosťou D/E, pričom obtiažnosť E bola iba na jednom mieste.

V roku 2024 som povedal Jančimu, že mám 2 ciele, teda Jánošíka, ale najmä uzavrieť neúspešný prelez severnej steny na Cimu Ovest, čo bola pre mňa priorita. Dokončiť, čo sme pred dvoma rokmi začali. Janči bol voči tomu otvorený, ale sám tomu už podľa mňa prestal veriť. Ja som ale nepochyboval o tom, že túto cestu vyleziem. Otázka bola, či s ním alebo s niekým iným. Začal som trénovať ako ešte nikdy predtým. Každý druhý deň som sa snažil byť na Pajštúne, alebo aspoň na múriku. Lozil som sám na hornom lane s microscenderom. Na Pajštúne som bol často, pred búrkou i po búrke, za slnečného výpeku, počas veterných dní alebo mierneho mrholenia. Keď som s lezením začal, mal som pocit, že tomuto športu holduje oveľa viac ľudí ako dnes. Možno je to iba moja predstava, ale pamätám si, ako sme stáli v rade na niektoré lezecké cesty. Keď som Jančiho volal, aby sme išli spolu liezť, takmer vždy mal iný program. A keď liezoll on, liezol tiež iba sám. Spolu sme za celý rok boli liezť iba 3-krát. Ako sa blížil predpokladaný termín výpravy, Janči bol viac a viac neistý, či to chce vôbec skúsiť, pretože mal pocit, že na prvom lane neleziem rýchlo a tiež nemal takú dobrú formu ako pred dvoma rokmi, dokonca bol aj ťažší o 5 kíl. Nakoniec mi povedal, že na Cimu Ovest by šiel, ale musím to ja celé natiahnuť. Dohodli sme sa, že pôjdeme do Rakúska, do Hollentalu a tam sa naša forma preverí. Janči chcel ísť liezť hneď Gelber Október 7+, ale presvedčil som ho, že po takom dlhom čase, keď sme neboli na vysokej stene, by to bolo príliš ťažké. Nakoniec sme vyliezli tri cesty v obťažnosti 6+. Väčšinu som ťahal ja. Keďže som sám trénoval zväčša na hornom lane, ťahanie som nenatrénoval. V minulosti všetky najťažšie dĺžky ťahal Janči. Teraz sme mali dohodu, že bude zvažovať severnú stenu, ale len pod podmienkou, že ja natiahnem tie najťažšie dĺžky. Keď nám ešte ostávali 2 týždne, ja som ho presviedčal, že formu vyladím.

Na nešťastie hneď ďalší deň som na bicykli spadol na traili a udrel som si rameno. Dosť to bolelo a týždeň som dokázal spať v bolestiach iba na jednej strane. Po týždni som šiel na röntgen, pretože bolesti neprechádzali. Našťastie nič nebolo zlomené, iba silno narazené. Trénovať som ale nemohol, tak som len zúfalo sedel a priberal. Dva týždne som nerobil nič, ale počasie na víkend v Dolomitoch hlásili nestabilné. Išli sme zase do Hollentalu, tento raz cestu Gelber Oktober. Bola to posledná šanca, aby som Jančiho presvedčil, že mu Cassina natiahnem. Zo začiatku to šlo v pohode, ale už v prvej 7+ som dojil expresky a nakoniec som nevedel preliezť posledné miesto za 6. Tam som vypadol, preletel cez malý previs a pristál na stene rovno na boľavé rameno z opačnej strany. Povedal som si, že teraz ho už budem mať aspoň narovnané. S bolesťami som liezol ďalej. V ďalšej 7+ som sa vytrápil, ale natiahol som ju. Každopádne pre Jančiho to nebolo dostatočne presvedčivé, podľa neho som bol pomalý. Úplne to tak nebolo, lebo náš najlepší čas v tejto ceste bol len o 50 minút kratší, ale vtedy ťahal všetky dĺžky on. Janči to, ale uzavrel s tým, že na Cassina to nevidí. Moja predstava o výslednej forme bola iná, do toho ešte boľavé rameno, ale stále som to nechcel vzdať. Janči navrhol dva oveľa ľahšie varianty lezenia. Dachstein cestou Steinerweg alebo v Dolomitoch stenu Tofany di Rozes, cestou Constantini - Ghedina. Chvíľu som sa mu aj snažil vysvetliť, že v takom teple môže byť južná stena problém. Janči sa zvykne pred slnkom skrývať ako Drakula a nerozumel som, prečo je ochotný ísť sa na celý deň pražiť.

Z Hollentalu sme odišli v nedeľu. Ale nakoniec sme sa rozhodli, keďže sme nenabalili ani mačky, ani cepín, čo na nástup pod Dachteinom asi treba, že pôjdeme radšej do Dolomitov. Stále som nemohol uveriť tomu, že Janči stratil akékoľvek zapálenie pre Cassina, že je tomu koniec. Veď predsa, ako napísal brazílsky spisovateľ Paulo Coelho v knihe Alchymista: „Keď po niečom veľmi túžiš, celý vesmír sa spojí, aby si to mohol uskutočniť.“ Ja som síce ani tak nemal pocit, že sa vesmír musí spojiť, jediné, čo som chcel bolo, aby mi Janči začal veriť. On zasa asi mal pocit, že mu to jednoducho nie je súdené. S cieľom vyliezť Cassina tam už raz bol s iným lezcom, ale, keď do toho mali naliezť, vybrali inú cestu kvôli vetru a únave z predchádzajúceho dňa. Druhý raz nás zvesila helikoptéra a už asi čakal, že sa stane len niečo horšie. Formu mal slabšiu ako pred dvoma rokmi, a keď to nevyšlo vtedy, so slabšou prípravou tomu veril ešte menej. Aby som neuviedol čitateľa do omylu, Jančiho forma nebola vôbec zlá. Pred výjazdom vyliezol na umelej stene za hodinu a pol 31 ciest v obtiažnosti 5+ až 7 a urobil 14 zhybov s 15-kilovou vestou.

Z viacerých strán sme počúvali, prečo si s tým už nedáme pokoj. Mám pre to vysvetlenie. Väčšina ľudí zabúda alebo si ani neuvedomuje, že od narodenia sa stále približujeme k smrti. Život sám o sebe je trochu absurdný, ale sami si ho môžeme naplniť nadšením, radosťou, ideálmi... Keď ste v horách a idete do extrému, vtedy zistíte, kto naozaj ste. Aj maličká chyba tam môže znamenať to najhoršie, koniec. A keď sa k tomu extrému blížite, vtedy chcete prežiť, chcete ďalej žiť a ste ochotný pre to urobiť všetko. Ja chodím do hôr, aby som prežil a vychutnal si každučkú chvíľku života. Je to ako vystúpiť z Matrixu a dostať sa do inej dimenzie, keď na povrchných veciach vôbec nezáleží. V danom momente sa dá lezenie prirovnať k meditácii, kedy sa spojíte s iným svetom a naplníte svoje bytie a poznanie. Možno to nedá každému zmysel, ale ja mám v tomto jasno.

Ako sme prechádzali autom cez Dolomity, neďaleko jazera Durrensee - Lago di Landro je na chvíľu vidieť severné steny. Počasie sme mali pekné a vidieť ich bolo krásne.

Ako sme sa kochali pohľadmi, Janči povedal: „Keď to takto vidím, láka ma to.“ Pohľad a prechádzka s výhľadom na steny je zážitok. Dohodli sme sa, že sa pôjdeme pod steny aspoň pozrieť a uvidíme. Pre istotu sme zobrali aj celú výbavu. Na horné parkovisko sme sa odviezli autobusom. Jedna cesta stála 10 euro na osobu. Parkovné stojí 30 euro za každých 12 hodín. Keď sme tam boli prvý raz, bola cena parkovania 27 euro v prvý deň a za každý deň navyše 7 euro. Aj som mal pocit, že už tam nie je toľko lezcov ako po iné roky. Zato turistov tam bolo toľko, že parkovisko bolo už o 9 hodine ráno plné. Keď sa Janči zapozeral do steny, začala sa v ňom prebúdzať stará láska. Po príhode s helikoptérou a vedomím, že o nás vie aj horská služba sa osmelil a konečne povedal: „Ideme to toho.“ Vedeli sme, že signál v stene viac nie je ako je, tak sme zavolali ešte kamarátovi Robovi, že ak by sme sa nasledujúci deň neohlásili, nech o 17: 00 kontaktuje horskú službu.

Ostali sme spať pri jazere. Budík bol na 4:20, v noci sme veľa nespali, ale nebola už žiadna debata. Zjedli sme raňajky, pobalili veci, ruksaky s vecami sme nechali pri skale. So sebou sme mali len dva menšie batohy. Pred dvoma rokmi sme mali jedno 60-metrové lano, teraz sme sa poučili a zobrali sme dvojičky 50-metrové. V prípade úniku je to oveľa lepšie. Batohy sme mali relatívne ťažké. Zbalených sme mali 9 frendov, 17 expresiek, 10 slučiek, 4 istítka, 11 karabín, sadu vklinencov. Ja som mal v batohu 1, 5 litra vody, 0, 7-iontoveho nápoja, bundu do dažďa, krátke nohavice, suché tričko, náhradné ponožky, čelovku a lekárničku. Pôvodne som mal nachystanú aj páperovku v prípade bivaku, ale nakoniec som si ju nezobral. Jedlo som niesol celé ja. 4 krajce chleba, kúsok syra, 2 papriky a 2 proteínové tyčinky. Janči mal v batohu 2,5 litra tekutín, nepremokavú bundu a páperovú bundu. A aj nejaké tyčinky a čokoládu.

V utorok, 30. júla 2024, sme ráno za šera okolo 05:20 začali stúpať po šotoline k nástupu. Cesta nebola veľmi vychodená, tak sme sa občas aj zaborili. Nástup nevyzeral ďaleko, ale cesta mi prišla dlhá. Z diaľky som zbadal niekoho na nástupe. Pridal som do kroku a na nástup som došiel pred šiestou hodinou ráno. Na nástupe už bola žena a jej manžel, horský vodca, už ťahal. Jeho som nevidel. Prehodili sme zopár slov, povedala mi, že už dlho to bol jej sen. Neboli zďaleka, takže sa tu vyznali. Jej manžel to už niekoľkokrát liezol. Potešil som sa, keď povedala, že tiež lezú Cassina. Nástup som si pamätal, pred dvoma rokmi som aj presviedčal Jančiho, že toto je naša cesta. Vtedy ma nepočúval, pretože v ceste nevidel žiadne skoby. Teraz už aspoň vieme prečo, oni tam jednoducho žiadne zo začiatku nie sú. Rýchlo som bol nachystaný, aby som tú ženu nestratil z dohľadu, chcel som ísť ťahať rovno za ňou. Janči ma ale stopol, že mi to môže dlho trvať a budeme riskovať, že ich stratíme. Ťahal teda on, podľa topa to bola ľahká dĺžka v obťažnosti 4, dlhá 50 metrov. Prišlo mi to ale náročnejšie, možno preto, že som nebol rozcvičený. Cassin povodne liezol viac naľavo, ale teraz sa to zo začiatku lezie trochu inak.

Druhá dĺžka bola za 4+, ale reálne sa už liezlo. V prvej a druhej dĺžke bolo veľmi málo skôb. Tretia dĺžka bola za 6, tá mi pre zmenu prišla v pohode, možno preto, že som už bol rozlezený.

Tretí štand je ľahko trafiť, pretože je zhruba v rovnakej výške ako veža napravo. Na tomto štande sa dá urobiť chyba a pokračovať hore do cesty Pilier Veveričiek. Štvrtá dĺžka bola 25-metrová a dala sa liezť dvoma variantmi. Buď podľa topa, dlhší traverz po polici, ale my sme to liezli kratším traverzom a potom hore a následne opäť traverz. Nakoniec asi 1 meter zliezania na štand. Oba varianty boli dobre vyskobované. V tejto dĺžke Janči chvíľu hľadal štand, napriek tomu, že videl, ako to pred nami liezli Taliani a videl aj kde štandovali. Nakoniec ho našiel, a keď som za ním doliezol, to sme už mali vylezenú prvú 7. Ani som to nepostrehol, liezlo sa mi veľmi dobre. Rameno som cítil iba v niektorých polohách. Čakala nás najťažšia dĺžka, ktorá podľa topa mala 15 metrov.

Janči zašiel za hranu, takže som na neho nevidel. Šiel som za ním čisto, až som prišiel do miesta, kde viseli slučky. Musím sa priznať, kde sa dalo pomôcť si slučkou, tam som si pomohol, ani som neuvažoval o čistom preleze tejto dĺžky. Vravel som si, že radšej budem šetriť sily. Jednalo sa asi o 5-metrový úsek, ktorý bol dobre odistený. Tu bolo najťažšie miesto za 8, technickým lezením za 6+, ale mne to prišlo ľahšie. Keď som došiel na štand, prišlo mi až neuveriteľné, že toto bola ta najťažšia dĺžka, čakal som niečo oveľa náročnejšie.

Neviem, čo presne som urobil, ale ako som chcel zapnúť Jančiho do istenia, v ruke mi ostala iba karabína a istítko plachtilo vzduchom dolu. Doteraz všetky dĺžky ťahal Janči. Už ma to hnevalo. Chcel som ísť ťahať ďalšiu dĺžku, ktorá bola za 6, ale Janči nesúhlasil. Dvojica pred nami sa nám stále vzdiaľovala a on chcel byť čo najrýchlejší. Aj šiestu dĺžku ťahal on. Neviem, čo sa v predchádzajúcej dĺžke stalo, lebo cez hranu som na neho nevidel, ale poriadne tam nakúpil, a preto teraz oddychoval pomaly na každej skobe. Šiesta dĺžka je veľmi pekná. Traverzuje sa v nej.

Šiesta dĺžka sa mi liezla veľmi dobre. Všade dobré chyty aj stupy a tá expozícia bola dych berúca. Vraví sa, že pri traverzových dĺžkach to má druholezec o niečo náročnejšie, ale ja som si to doslova užíval. Siedmu dĺžku som chcel opäť ťahať, Janči už neprotestoval, bolo na ňom vidieť únavu. Snažil som sa ho nakopnúť jointovým nápojom. Dvojicu pred nami sme už nevideli, ale stále sme ich počuli. Táto dĺžka bola pokračovaním v traverze a v záverečnej časti trochu lezenia hore na štand. Asi som ju úplne netrafil, lebo istenia tam veľa nebolo.

Ôsmu dĺžku ťahal Janči, nebola to ťažká dĺžka, bola dobre odistená. Deviatu dĺžku som ťahal ja, bola to pekná logická dĺžka za 5+. Nasledujúca 10. dĺžka bola podľa topa jedna z tých ťažších, v jednom mieste za -7. V záverečnej časti v ťažšom mieste, ktoré malo asi 2 metre, viseli slučky, ktorými sme si obaja pomohli. Ťažko je mi povedať, aké by to bolo liezť čisto, teraz ľutujem, že som to aspoň v tejto dĺžke neskúsil. Jedenásta dĺžka bola za 4+, túto dĺžku som ťahal ja. Nebola ťažká, ale istenia v nej bolo veľmi málo, ak sa dobre pamätám tak iba 2 skoby. Táto dĺžka ide cez vodopád, ale, keď sme tam boli, voda netiekla.

V jedenástej dĺžke na jednom mieste bola trochu orosená skala. Došli sme na policu, kde Cassin s Rattim bivakovali druhú noc. Čas sme mali nad očakávanie dobrý, bolo okolo dvanástej. Na tejto polici sme dali dlhšiu pauzu a niečo aj zjedli.

Dvanástu dĺžku som chcel ťahať ja, je to dĺžka v obtiažnosti 6, jedna z tých ťažších. Tu som chytil signál a zavolal Robovi, nech horskú službu nevolá, že to najťažšie máme vylezené a podľa všetkého to dobojujeme. Janči chvíľu protestoval, ale nakoniec ma nechal ťahať. Najťažšie miesto bolo hneď na začiatku. Je to mierne previsnutý komín, do ktorého som naliezol priamo. Po chvíli som začal pociťovať, ako to zo mňa ťahá šťavu. Zliezol som späť na policu, vyklepal si ruky a šiel do druhého pokusu. Tento raz už s rozumom a rozkročenými nohami. Po tomto mieste už to na štand nebolo ťažké, ale nebolo tam veľa istenia. Keď Janči ku mne doliezol, tak mi vraví, že lezenie na top rope sa mu páči.

Trinástu dĺžku za 4+ ťahal Janči. Štand tu bol, ale skôr, ako bolo zaznačené v tope. Štrnásta dĺžka mala byť dobre odistená za 5+, ťahal som ju ja, ale takmer celú po frendoch. Podľa topa mal byť štand v traverze, blízko vodopádu, ale nenašiel som ho. Doliezol som ku štandu, boli to 3 skoby, z ktorých jedna veľmi stará a zničená, vedľa nej dve relatívne novšie skoby. Liezol som ďalej vyššie, ale našiel som tam iba jednu starú skobu. Lana mi veľa neostalo, tak som zliezol na ten štand, ktorý som míňal po ceste. Ďalšia dĺžka mala byť už ľahká, ťahal ju Janči, ale celé sme to mali oproti topu posunuté.

Janči zaštandoval opäť trochu nižšie, ako bolo naznačené v tope. Ďalšiu dĺžku som dotiahol v trojkovom teréne, kde neboli žiadne skoby ani na štande. Štand som ale urobil luxusný na frendoch v špáre. Mal som ich 9 a v ceste som použil iba 3. Pôvodne sme si mysleli, že to je už posledná dĺžka, ale podľa police bolo jasné, že to tak nebolo. Chvíľu som sa o tom s Jančim dohadoval, ale nakoniec uznal, že mám pravdu. Šestnásta dĺžka končila na úrovni, kde začínal vodopád. Mala to byť 40 metrov dlhá dĺžka v obtiažnosti 4. Janči už toho mal vcelku dosť, tak sa pýtal, či to natiahnem. Poslednú dĺžku som si chcel vychutnať. Traverz po širokej polici a lezenie začalo v kúte. Skoby som žiadne nikde nevidel. Začal som liezť a prvý frend som založil vo výške asi 8 metrov nad policou na prvom vhodnom mieste. Ani som si nechcel predstavovať ,čo by sa dialo, ak by som sa šmykol a spadol. Liezol som ďalej a asi po 5 metroch som našiel prvú skobu, potom zase nič, iba vlastné istenie. Neskôr som zbadal skobu na ľavej strane, ale málo som to predĺžil. Traverzoval som opäť do pravej strany. Lano mi šlo veľmi ťažko a musel som bojovať, aby som ho potiahol. Nakoniec lano došlo na koniec, tak Janči zrušil štand a traverzoval po polici. Liezol som s veľkou námahou ďalej. Asi 4 metre pod policou mi opäť neostalo žiadne lano, tak sme liezli chvíľu súčasne. Nakoniec, som doliezol na ďalšiu policu a urobil štand na frendoch. Keď som doberal Jančiho, poriadne som sa vytrápil. S lanom som vyslovene bojoval a ťahal som ho po centimetroch. Keď doliezol Janči, tak som mu povedal, že tá štvorka pekne kopala. Už ani neviem, čo na to povedal, ale faktom ostáva, že to bolo dosť náročné, takmer celé po vlastnom istení. Na hornej polici Cassin pokračoval severnou stenou doľava, ale dnes sa to už lezie málo, pretože je to celé rozlámané. Podľa topa treba pokračovať dvojkovým terénom. Aj som ukázal Jančimu kadiaľ, ale nesúhlasil. Zaštandoval v skalných hodinách a vravel, aby sme liezli nahor. Ktovie, kde by sme boli vyliezli, nepočúvol som ho a traverzoval s miernym stúpaním, až po štand, kde som ho posielal. Poslednú trojkovú dĺžku som už dotiahol. Bol to v podstate chodecký terén na rímse. Niečo po štvrtej sme mali cestu vylezenú. V stene sme boli vyše 10 hodin. Keď prišiel Janči ku mne, tak mu vravím, že toto má darček k štyridsiatke. Bolo na ňom vidieť spokojnosť. Niečo, čo už nebolo v posledých dňoch ani snom, sa stalo skutočnosťou.

Pri zostupe sme viackrát zlaňovali.

Dole v chodeckej pasáži som kráčal rýchlejšie. Stretol som svišťa, ktorý akoby nám blahoželal k úspešnému zostupu.

Na parkovisku som zavolal Robovi, že sme zišli v poriadku. Po večeri na chate sme sa vrátili spať k jazierku, kde sme opäť prenocovali. Steny boli zasa nasvietené zapadajúcim slnkom. Nádherný pocit sme si obaja vychutnali.

Horolezecká cesta v severnej stene Cima Ovest je jednou z najväčších extrémnych klasík na Tre Cime di Lavaredo a je skutočným majstrovským dielom. Pred úspešným prvovýstupom sa o výstup neúspešne pokúšalo 27 rôznych lanových tímov. Jadrom trasy je vysoko exponovaný traverz vľavo, ktorý predstavuje najnáročnejšie lezecké ťažkosti (VI+A0 alebo VIII). O prvovýstup touto stenou bola poriadna bitka. Nakoniec bola línia prvýkrát prelezená vynikajúcim tímom Riccardo Cassin a Vittorio Ratti v roku 1935 v priebehu troch dní. Liezť začali za zlého počasia v hmle a mrholení, aby ich nebolo zdola vidieť. Predbehli tak ďalší tím, ktorý tiež plánoval preliezť túto trasu, ale čakal v stane na zlepšenie počasia. Bol to prvovýstup za podmienok, ktoré si ani dnes neviem úplne predstaviť. Namiesto lezečiek mali vlnené ponozky. Sedáky sa vtedy nepoužívali, o lezeckých topánkach, frendoch a všetkých dnešných istiacich pomôckach nemali ani potuchy. Konopné lano uviazané okolo pása, skoby a technika istenia, až sa tomu ťažko verí . Niekde som počul, že Cassin v tom najťažšom mieste bil 1 skobu 8 hodín. Spadol viackrát.. Keď išli do náročného traverzu, nevedeli, čo ich bude čakať ďalej, vedeli však, že cesta späť bude prakticky nemožná. Buď to vylezú, alebo tam skončia. To len ukazuje, aká silná bola myseľ starých majstrov. Cassin bol jednou z absolútnych horolezeckých legiend všetkých čias a dožil sa 100 rokov. Spolu s Rattim bojovali s partizánmi. Ratti bol zabitý po Cassinovom boku na sklonku druhej svetovej vojny. Na záver by som chcel vyjadriť obrovský obdiv týmto dvom mužom, ich výstup je viac ako len nejaký príbeh. Je to príbeh o priateľste, odvahe, viere, sile a odhodlaní.

Matúš: Ak to mám celé zhrnúť, tak cesta bola z môjho pohľadu ľahšia, ako som čakal. Topo sme mali staré, uvedomil som si to až neskôr podľa ceny za parkovné, kde písali, že to je 5 euro za deň. Taká cena tam nebola ani pred 10 rokmi, keď sme tam boli prvý raz. Počasie nám prialo, bolo optimálne s krásnymi výhľadmi. Výbavy sme mali veľa, úplne by postačovalo 5 friendov. Keď som sa pýtal Jančiho, ako je možné, že sme Talianov stratili, povedal mi, že ten vodca robil rýchlo štandy. Myslím, si, že som liezol veľmi rýchlo. S Jančim to je tak, že, keď dôjde na štand, potrebuje sa napiť a občas obliecť alebo vyzliecť. Urobenie štandu mu chvíľu trvá. Vždy, keď som mu vravel, aby začal štandovať na lodnom uzle, tvrdil, že to nevie a ani tomu neverí. On robí klasický vodcovský uzol a, kým to potom rozviaže, tak to trvá. Podľa neho rýchlosť na štandoch bola hlavná príčina, prečo sme Taliansku dvojicu stratili z dohľadu. Zo začiatku sme nerobili žiadne fotky, snažili sme sa držať Talianov. Keď som aj pár krát vytiahol foťák a chcel od Jančiho, aby zastal a zapózoval, dostal som stručnú odpoveď, ’’Kašli na to.” Exponované traverzy som si užíval. Všade je dostatok chytov aj stupov. Je to silové lezenie, ktoré mi vyhovuje viac ako technické lezenie na platniach, kde sú maličké chyty a nohy idú na trenie. Čo sa týka vytrvalosti, tak tú treba určite mať. Niektoré štandy boli pohodlné, ale na viacerých bolo treba byť zavesený. Túto cestu som v podstate preliezol čisto, s výnimkou dvoch miest, o ktorých som písal.

Janči: Výstup touto Cassinovou cestou je nepochybne veľkou výzvou a aj vodcovia majú pred ňou rešpekt, keďže po traverzoch už nie je cesta späť. Lezenie bolo dosť náročné, neustala expozícia v traverzoch nenechávala čas vydýchnuť si takmer až po veľkú policu v strede steny. V prvej dĺžke bolo minimum istenia a možnosť založiť istenie obmedzená. Odlezy boli tiež dosť dlhé, až, keď sme sa dostali do ťažkých dĺžok, bolo to dobre odistené. Najťažšie dĺžky tiež neboli podľa mňa také ľahké, ako píše Matúš. Keď to človek ťahá, tak asi viac cíti expozíciu pod sebou. Už som všeličo preliezol, ale toto mi prišlo ako doteraz najťažšie lezenie. Na prelez nestačia iba silne prsty, ale treba aj mentálnu odolnosť. Človek má pod sebou stále nejaké previsy a pád by mohol spôsobiť komplíkácie. Pred odchodom do Dolomitov som Matúšovi vravel, že on má ťahať tie ťažké dĺžky, aby som ho motivoval viac ťahať a trénovať. Nemyslím si, že som si neveril naliezť do tej steny kvôli sebe, skôr som mal obavy o Matúša, keďže mal nedávno úraz a trénoval lezenie najmä na top rope. Chcem ešte skonštatovať, že na uzavretie trilógie severných stien Tre Cime nám chýba ešte vyliezť severnú stenu Cima Piccola.

Viac o lezení v Dolomitoch