Zimný sólo prechod hrebeňa Nízkych Tatier

Pobalil som sa na poslednú chvíľu, asi 2 hodiny pred odjazdom. Do 45-litrového batohu som si zbalil spací vak, nafukovaciu karimatku, zimnú páperovú bundu, 2 náhradné tričká, 3 páry ponožiek, 3 páry rukavíc, teplé gate, krátke nohavice, lekárničku, slnečné okuliare, čelovku, 2 litre vody, 1 litrovú termosku čaju a proviant, ktorého bolo vcelku dosť. K tomu ešte lyžiarsku výbavu a tenisky.

Zubnú kefku som si nabalil, ale maličkú pastu som nenašiel a už som na váhe nechcel pridávať, preto som šiel bez pasty a opaľovacieho krému. Kvôli váhe som z batohu vybral powerbanku. Keďže kuklu som nenašiel, ako náhradu som si zobral iba čelenku.

Cez aplikáciu Bla Bla Car som si dohodol odvoz na Donovaly aj s lyžami. Zistil som, že s vodičom Peťom máme podobnú záľubu v skialpinizme a lezení. Chcel by vyliezť cestu Don Quijote na Marmolade. Možno sa tam spolu dostaneme. Môj lezecký parťák Janči ju pred dvoma rokmi liezol. Na Donovaloch ma Peťo odviezol až na horné parkovisko. Bolo niečo pred šiestou hodinou večer, streda 15. marca 2023, prespať som chcel na Zorke, resp. Chate pod Kečkou. Bol som tam už viackrát a cestu dobre poznám. Ako som kráčal v šere tmy lesom, prišiel som na lúku, kde som zistil, že som šiel stále po bežkárskej trati. Musel som sa vrátiť späť čo mi trvalo asi 15 minút. Na Chatu pod Kečkou som prišiel za tmy, ale prekvapilo ma, že sa tam svietilo. Počítal som s tým, že tam v noci bude zima, lebo kúriť v piecke som v pláne nemal. Na prekvapenie chata bola vykúrená a bol tam aj Miky - jeden z chatárov. Objednali si ho dve turistky aj s večerou. Posledný do partie bol borec z Liptovskej osady alebo Lužnej(?), ktorý si vybehol na pivko. Dámy chceli prejsť na Čertovicu s prespaním na Ďurkovej. Dal som si šošovicovú polievku, trochu sme podebatovali a pred desiatou večer sme si ľahli spať. S babami sme sa dohodli, že vyrazíme spolu o štvrtej hodine ráno.

V noci som nezaspal, lebo borec vedľa mňa stále chrápal. Keď som na neho zapískal, tak prestal, ale iba na desať sekúnd a potom pokračoval ďalej. O tretej hodine ráno ma to už prestalo baviť, zišiel som z povaly a rozdúchal pahrebu v peci. Vonku svietil mesiac ako v rozprávke do toho pofukoval vietor a poletoval sneh. O štvrtej ráno sa mi nechcelo opustiť vyhriatu chatu, ale dámy tvrdili, že oni pôjdu, lebo ich čaká dlhá cesta. Tak som sa k nim pridal. Na vrchole Kečky sme sa rozlúčili so slovami, že sa možno uvidíme na Ďurkovej. Zjazd z Kečky bol o ničom, bolo tam málo snehu, preto som lyže pripol na batoh a dolu šiel po vlastných. Kozí chrbát nebol o nič lepší, resp. bol úplne bez snehu. Z Kozieho chrbta to bol iný svet a snehu bolo dosť. Strmú pasáž som kráčal radšej po vlastných, lebo na pásoch som si netrúfol a dávať ich dole sa mi nechcelo.

V Hiadeľskom sedle som si dal 5-minútovú pauzičku a doplnil kalórie. Les smerom na Prašivú bol posiaty ľadom s množstvom vetvičiek, konárikov, šišiek a kadečoho iného, vyzeral ako čierny koberec. Nasunul som na lyže haršajzne, ktoré boli nové. Prašivá ma vyprášila ako malého chlapca. Vietor mi prášil sneh do tváre a ja som sa pýtal, prečo som si s hľadaním kukly nedal viac námahy. Podklad bol zmrznutý a bez haršajzní by lyže nedržali. Na Prašivej fúkalo oveľa silnejšie, ako očakávala predpoveď, na slnečný deň to nevyzeralo. Viditeľnosť bola síce dobrá, ale azúro ani náznakom. Na Prašivej som dal dolu haršajzne a zistil, že mi chýba jedna skrutka, ktorá drží valček, ktorý sa upína k lyži.

Útulňa v Andrejcovej.

Na hrebeni cez Veľkú Chochuľu som začal chápať, že to nebude naplánovaná romantika, ale tvrdé podmienky. Vietor stále fúkal, po slnku ani chýru. Oblečený som bol dobre, chýbala mi iba kukla a lyžiarske okuliare. Všetky zjazdy som schádzal na pásoch, takže o nejakej lyžovačke sa hovoriť veľmi nedalo. Prvých ľudí som stretol na Ďurkovej v smere na Útulňu Ďurková. Keď počuli, odkiaľ idem, obdivovali môj výkon za týchto podmienok. Bolo okolo pol dvanástej a ja som zvažoval, čo ďalej. Nakoniec som sa šiel pozrieť na Ďurkovú a trochu som sa zohrial. Zistil som, že voda v dvojlitrovej fľaši mi zamrzla a  nedá sa piť. Chatár „Krto“ si dával šlofíka. Stretol som tam Peťa, prezývaného „Chodec“. Povedal mi, že on je druhý človek, ktorý prešiel v zime cestu SNP. Chvíľu sme debatovali a odporúčal mi nepokračovať - on to ráno skúšal, ale kvôli zlým podmienkam sa vrátil. Presviedčal som ho, aby sme šli spolu, ale vravel, že na snežniciach je to už preňho neskoro. Zvažoval som aj to, že ostanem na chate, ale vonku začínalo vykúkať slnko. Chodec mi dal teplú vodu, ktorou som roztopil ľad vo fľaši. Rozhodol som sa, že pôjdem ďalej. Mal som pocit, že vonku je o niečo znesiteľnejšie, aj keď stále fúkalo a slnko nehrialo.

Pod Chabencom som stretol mladý párik. Išli opačným smerom. Na otázku, prečo nemajú mačky, som dostal odpoveď, že netreba, je to v pohode. Mal som na to iný názor, nuž som im poprial šťastnú cestu. Na hrebeni smerom na Kotliská som videl stopy na preveji. Ten, kto tam stál, mal extrémne šťastie, že sa to s ním neodtrhlo. Z Kotlísk som zišiel dole po vlastných, pretože bolo potrebné dať pásy dole a zlyžovať, ale mal som obavy, či by som ich potom nalepil. A možno som bol len lenivý... Smerom na Poľanu to chcelo haršajzne, lebo pásy sa šmýkali, preto som najstrmejšiu časť stúpal s lyžami v rukách.

V sedle smerom na Dereše ležal pár zjazdových lyží značky Rossignol. Netuším, čo tam robili, nikde nebolo ani nohy, pre istotu som ich zafixoval aby ich neodfúklo. Okolo 17tej som prišiel na Chopok a zvažoval som, čo ďalej. Tvár ma pálila, bola ošľahaná vetrom a mrazom. Na Kamennej chate som si dal polievku a zvážil možnosti. Chcel som sa dostať na Čertovicu, ale teplo chaty a príjemná obsluha ma presvedčili, aby som ostal. Našťastie chata bola takmer prázdna, preto som mal možnosť vybrať si miesto na spanie, kde mi nikto nechrápal do ucha. Raňajky som si dojednal na pol siedmu, aby som najneskôr o siedmej vyrazil.

Ráno som ešte zadrôtoval haršajzne a o 7:15 som sa spúšťal z chaty traverzom do Demänovského sedla. Zazdalo sa mi, že sa na ľade neviem lyžovať, ale po chvíli som zistil, že som si nezapol lyžiarky ani komíny. Dole v sedle som bol rýchlo a rýchlo som prišiel aj do sedla Krúpovo . Tu som urobil obrovskú chybu. Chcel som si to urýchliť o 100 výškových metrov a ísť traverzom po letnej trase. Terén bol strmý a všade bol čistý ľad. S ťažkým batohom sa obratne lyžovať nedalo. Mal som pocit, že zabrzdiť v prípade pádu by bolo takmer nemožné. Šúchal som sa bokom smerom dole a zabrzdiť som vedel iba tam, kde bol naviaty sneh. Bol som rád, keď som mal tú najstrmejšiu pasáž za sebou. Výškové metre ktoré som ušetril, som musel vystúpiť nazad, keďže som zišiel až pod Chatu gen. M. R. Štefánika. Okolo chaty sa nepohybovali žiadni ľudia, z komína sa dymilo, no ja som pokračoval ďalej bez zastavenia. Obloha bola krásne modrá, vietor v doline minimálny a z Ďumbiera bolo vidieť široký rozlyžovaný pás. To by bolo na lyžovanie určite lepšie ako môj zostup. S mačkami som stúpal na kopec Králička. Hore som zistil, že som stratil skrutku aj z ďalšej mačky. Nadával som. Prečo to nebolo poriadne dotiahnuté alebo zafixované lepidlom na závite?.. Stretol som prvého človeka. Bol to Nemec, ktorý išiel celú hrebeňovku na snežniciach. Vravel, že bude spať na Ramži. Povedal som mu, že sa tam možno uvidíme.

Po Čertovicu to šlo rýchlo, spúšťal som sa na pásoch a na strmejšie kopčeky som stúpal s lyžami v rukách. Na zjazdovku bol vstup zakázaný, išiel som popri nej. Sneh sa už topil a išlo to dobre. Na Čertovici som bol o pol jedenástej. Podľa plánu som tam chcel byť o 9 hod., takže som meškal. Na terase Horského domčeka som si sušil pásy a oddychoval. Dole to bol iný svet, slnko už hrialo  a bolo cítiť jar. Opravil som aj druhú mačku, niečo zjedol, porozprával som sa s chatárom. Vravel, že na Andrejcovú už nezájdem. Očakával som, že ostanem na Ramži. Po dvanástej hodine ma už svrbeli nohy, pokračoval som teda ďalej. Po bežkárskej trati som vystúpil nahor.

V sedle za Lenivou som minul značku a ocitol som sa na Čertovej svadbe. Vrátil som sa späť na značku. Tohto úseku som sa bál najviac. Vedel som, že značenie je minimálne a bude ťažké sa orientovať. V telefóne som mal mapy.cz, ale bol to telefón, ktorý mal už najlepšie dni za sebou. Baterka sa v mraze míňala veľmi rýchlo, mal som ho vypnutý a šetril som si ho pre prípad núdze. Našiel som ale stopu vedúcu po červenej značke, tak som sa jej držal. Tento úsek bol podstatne horší. Opäť tvrdý a špinavý les. Značky som takmer nevidel, ale spoliehal som sa, že ten predo mnou mal rovnaký cieľ. Prišiel som na Ramžu, ale bez stôp v snehu alebo navigácie by som sa tam určite nedostal. Bolo niečo okolo pol tretej a ja som zvažoval, či ostávam alebo pôjdem ďalej. Potreboval by som si nabrať aj vodu, lebo na Čertovici som na to zabudol. Z Kamennej chaty som si niesol pol litra čaju a asi liter vody. Na chate je šípka s nápisom voda, ale prameň som nevidel. Zvažoval som, že pôjdem ešte ďalej a prinajhoršom sa vrátim.

Po chvíli som dobehol staršieho pána na BC bežkách. To po jeho stopách som šiel. Poďakoval som mu, že bez neho by som to tak rýchlo neprešiel. Nadával, že blúdil viac ako hodinu. Pýtal som sa ho, či ide so mnou, ale vravel, že čaká kamarátov, ktorí ráno o siedmej vyrazili z Andrejcovej a tu sa majú stretnúť. Každú chvíľu by mali prísť. Po krátkej chvíli z lesa vyšli dve postavy. Keď som im vravel, že plánujem sa dostať ešte na Andrejcovú, mysleli si, že vtipkujem. Im to trvalo 8 hodín a vôbec sa neflákali. Bolo jasné, že za svetla to nestihnem. Nebol som si istý, aké silné mám baterky v čelovke. Mal som len požičanú čelovku bez indikácie. Chcel som od nich kúpiť baterky, jeden z nich mi ale ponúkol čelovku, že mu ju potom pošlem poštou. Ďalší mi dal rezervné baterky, peniaze nechcel, že na horách si musíme pomáhať. Opýtal som sa na cestu. Nadávali, že je to zlé, chvíľu aj blúdili, často museli použiť navigáciu. Mojou výhodou by mohlo byť, že cestu budem mať prešliapanú. Rozlúčili sme sa a tu začala najhoršia časť cesty pováľaným lesom. Lyže som pripol na batoh a kráčal som pešo. Neviem, prečo bol tento úsek v takom žalostnom stave. Po hodine som stretol ďalšieho sólo jazdca. Vyrazil ráno, neviem či z Telgártu alebo Šumiaca a večer chcel byť na Čertovici. Išiel na ľahko a podľa všetkého to aj dokázal. Niekde pred Homôlkou som stretol ďalších dvoch skialpinistov. Tí tiež išli od rána z Andrejcovej a vraveli, že to mám ešte veľmi ďaleko. Nepotešilo ma to, ale mal som už prejdený ten najhorší úsek. Dupal som na to, čo sa dalo. Slnko malo o chvíľu zapadnúť a chcel sa dostať za svetla čo najďalej.

Na kopci za Oravcovou som stratil stopu. Bolo to tam rozdupané viacerými smermi. Skúšal som to všetkými smermi a rozmýšľal som, či stopu zavial vietor. V lese bola už tma, vytiahol som čelovku. Vrátil som sa nazad, ale stále som nevedel nájsť stopu. Bolo už niečo po siedmej večer, tak som rozmýšľal, či sa tam v nejakom záveji neuložím. Síl som mal dosť, ale nevedel som kade ísť. Navigácia v mobile mi nefungovala. Kým mobil načítal mapu, vypol sa a už sa nedal zapnúť. Vôbec som ho doteraz nepoužil a na Kamennej chate som ho ešte dobil na 100 percent. Už som mal aj vybraté miesto na bivak, ale po takmer dvoch hodinách som našiel cestu ďalej. Bolo už deväť hodín, na oblohe žiarili hviezdy, len mesiac nebolo vidieť. Bolo to krásne. Z Kolesárovej do sedla Priehyba som v strmej pasáži kráčal pešo. Do sedla som prišiele po desiatej večer.

Viem, že to nie je v súlade s návštevným poriadkom, ale takto to vyšlo. Nebyť blúdenia už by som bol na Andrejcovej. Vodu ani čaj som už nemal. Podľa informačnej tabule bola Andrejcová vzdialená 2:20 h. Nemal som síce zimný spacák, ale už som sa v ňom klepal v zime viackrát, takže sme už spolu zohratí. Nafúkol som karimatku, položil ju na lavičku v altánku a ľahol som si spať. Jedlo som pre istotu dal od seba preč, aby ma náhodou neprišiel pozrieť nejaký čerstvo zobudený maco. Pre prípad obrany som mal palice po ruke. Jedla som mal ešte mnoho, keďže na Čertovici som ešte niečo od chatára dokúpil, ale jesť mi nechutilo, keďže posledné dve hodiny som už bol bez vody.

Veľa som toho nenaspal. Keby som ostal v snehu, bolo by to o niečo horšie, keďže bivakovacie vrece som si nezobral. O tretej som zvažoval, či vyliezť zo spacáku, ale predsa len v ňom bolo teplejšie ako vonku. Vyrazil som až o štvrtej. Najväčším problémom boli spotené papuče v lyžiarkach, ktoré cez noc zamrzli. Ťažšie som sa obúval a topánky ma zo začiatku tlačili.

Bartková - pohľad na juh.

Bartková - pohľad na sever.

Hrebeň - vrchol Bartkovej, 1790 m.

Vrchol Orlovej, 1840 m.

Východ slnka som si užíval na Veľkej Vápenici, ale nebolo to úplne pohodové, lebo trocha fúkalo. Slnko vychádzalo kúsok za Kráľovou hoľou. Zdalo sa, že už nie je ďaleko, ale ten pocit som mal už dlho. Na Andrejcovú som prišiel okolo pol siedmej. Už sa tam vonku motali nejakí ľudia. Vítal ma hravý biely pes. Bol tam aj chatár. Dal som si čaj, zohrial vodu, zalial vločky a naraňajkoval som sa. Dole boli traja Slováci, traja Poliaci a na povale nejakí Maďari. Jedna Poľka mala poriadnu opicu. Pýtam sa tých dvoch, či oni toľko nepili. Dostávam odpoveď, že pili decentne, liter vodky na hlavu. Ona do toho fajčila. Auto nechali v Šumiaci a cez Pohorelú sa vracajú späť autobusom k autu. Dohodli sme sa, že ma zoberú, ak budem pri aute do 12tej. Bolo okolo 8:15, keď som vyrazil z Andrejcovej. Snažil som sa ísť svižným tempom. Na Bartkovej som bol do hodiny.

Na hrebeni som pozbieral všetky vrcholy, dosť som sa ponáhľal, ale moje tempo bolo na úrovni turistického času. Podľa vrcholovej fotky som bol o 11:11 hod. v cieli na Kráľovej holi. Zlepil som dole pásy. Dostali poriadne zabrať. Boli zrelé do dôchodku. Zároveň som zistil, že lanko na boa systéme je uvoľnené, resp. vytrhnuté. Zjazd z Kráľovej hole bol fajn. Sneh bol mäkký a po tom, čo som musel doteraz prejsť, to bola odmena. Stehná ma začínali páliť príliš skoro. Jazdu dole som si nevychutnával, lebo som sa ponáhľal. Nemal som veľa času a nevedel som, pokiaľ bude sneh. Inak by to bola príjemná lyžovačka. Nižšie bolo menej snehu, niekde som sa musel vyzúvať a prenášať lyže. O 5 minút 12 som volal Poliakom, že budem chvíľočku meškať, ale že už bežím po ceste bez snehu. Nakoniec som bol o 12:03 na dohodnutom mieste. V aute ma čakali ešte 2 hodiny poľských vypaľovačiek, ale zvládol som aj to. V Žiline na vlak a tým sa výlet skončil.

Človek má štyri 4 dni čo robiť, ak chce prejsť hrebeň Nízkych Tatier. Najľahšie to určite nebolo, ale myslím si, že bolo v mojich silách prejsť túto cestu za 2 dni.

Spolu som prešiel okolo 100 km a nastúpal okolo 5 500 metrov, doniesol som si zopár otlakov a modré nechty na nohách. Rád by som vyjadril rešpekt tým, čo túto cestu prejdú na jeden záťah. Podľa všetkého pijú inú žinčicu ako ja.

Na Záver by som veľmi rád poďakoval týmto osobám:

Chatárovi Mikimu z Kečky za vyhriatu útulňu a príjemný kolektív.
Petrovi s prezývkou „Chodec“ za teplú vodu a milú debatu.
Dávidovi z Kamennej chaty za ústretovosť.
Trom jazdcom (1, 2) za prešliapanú stopu z Čertovice a obzvlášť tomu, ktorý mi daroval baterky do čelovky, ktoré som nakoniec nepoužil. Ozvi sa kamarát, vrátim ti ich späť aj so sľúbeným pivom.