Tatranská Haute Route

Prechod Vysokých Tatier na lyžiach, tzv. Tatranská Haute Route je cieľom viacerých skialpinistov. Bol to aj môj cieľ a mal som to v pláne už posledné 3 roky, ale nedarilo sa mi zosúladiť voľný čas s priaznivými podmienkami v Tatrách.

Neplánovaný pokus 2022

V roku 2022 sa mi to neplánovane takmer podarilo, ale vyrazil som neskoro, šiel som sám a v Prielome som do Gerlachovských spádov nepokračoval, vyšiel som na Poľský hrebeň a spustil som sa do Tatranskej Polianky. V ten deň som mal v pláne dokončiť túru na Zbojníckej chate, ale kvôli relatívne dobrým podmienkam som pokračoval ďalej. Trasu cez Gerlachovské spády som nepoznal, a kedže by ma tam možno chytila tma, neriskoval som a nešiel som ďalej.

Plánovanie 2023

Tento rok som nad prechodom taktiež uvažoval, ale zima bola zo začiatku s minimom snehu. Podmienky sa na chvíľu urobili v marci, ale ja som celú zimu na skialpoch nebol, preto som radšej v marci zvolil prechod Nízkych Tatier. Druhýkrát som bol na skialpoch na Chopku s prechodom na Ďumbier. Po týchto dvoch výjazdoch som mal opäť pocit, že by som to mohol skúsiť, len vystihnúť dobré a stabilné podmienky. Blížila sa uzávera a ja som stále vyčkával na tu správnu chvíľu. Vstup do Zlomiskovej doliny bol občas strážený ochranármi aj počas oficiálnej skialpinistickej sezóny, takže o to bol prechod sťažený. Termín prechodu zámerne neuvádzam, aby som zbytočne nevyvolával vášne, bolo to v pracovný deň, v mesiaci apríl, roku Pána 2023. Zvažoval som, či túru začať od Brnčalky, alebo z Popradského plesa. Z Brnčalky na Popradské pleso je to o niečo viac nastúpaných výškových metrov, ľahšie zjazdy a v tomto smere som mal všetko okrem Gerlachovských spádov prejdené. Na druhej strane, južné svahy už môžu byť lavinóznejšie hlavne poobede, keď to slnko teplými lúčmi natopí. Pár dní pred prechodom prisnežilo a ja som sa definitívne rozhodol, že pôjdem v smere na východ, a dúfal som, že si možno aj dobre zalyžujem. Tento rok, som lyžoval iba v zlých ľadových podmienkach.

Sám, alebo s partnerom?

Pôvodne som plánoval sólo prechod, ale ozval som sa Danke - známej, o ktorej som vedel, že by sa možno chcela pridať a mohla by to kondične zvládnuť. Nič nesľúbila a už vôbec nie celú Haute Route, tak som je povedal, že by mi stačilo, aby som nebol sám v Gerlachovských spádoch a podľa toho, ako to uvidí, buď sa vráti cez Poľský hrebeň alebo Prielom a rozlúčime sa na Zbojníckej chate. Danka s rozhodnutím otáľala. Keď som je podľa dohody večer pred výjazdom zavolal, na moje veľké prekvapenie potvrdila, že pôjde najmenej cez 2 sedlá. Potešilo ma, že v Gerlachovských spádoch nebudem sám.

Balenie

Večer pred výjazdom sa balím. Lavínový ruksak neberiem a tým šetrím skoro 3 kg váhy. Do 45 l batohu balím pípak, lopatu, sondu, lekárničku, mačky, pásy, mačky na lyže, cepín, prilbu, okuliare na zjazd a okuliare na výšľap, 3 páry rukavíc, kuklu, bufku, perovú bundu, tenisky. Na jedenie mám 4 namastené rohlíky, Fidorku, Margotku a Gaštanky, 1 a pol litra minerálnej vody a menšiu termosku zeleného čaju. Na sebe mám tenšie nohavice, merino tričko, polartekovú mikinu a windstoperovú bundu, na hlave šiltovku. Labelo a opaľovací krém som si nezbalil a veru boli by sa zišli. Zabudol som si prihodiť aj čelovku a bivakovacie vrece. Keď som to takto všetko nabalil, batoh sa mi zdal byť ťažký.

Zlomisková dolina

Niečo pred piatou vyzdvihujem Danku a valíme na Popradské pleso. Chvíľu to trvá, lebo cesta je na viacerých miestach rozkopaná a riadená semaformi. Auto nechávame na parkovisku vedľa hlavnej cesty. Pohodovým tempom prichádzame na Popradské pleso po vlastných. Kým sa prezujeme a začneme stúpať do Zlomiskovej doliny, je niečo pred siedmou hodinou ráno. Sneh je ešte tvrdý, ale mojim novým pásom problém nerobí, staré pásy išli po prechode Nízkych Tatier do dôchodku. Dankine pásy už majú to najlepšie za sebou a občas jej to podkĺzne. Niekde v kopci za chatou zastavujem, aby som sa napil a už ani neviem ako, ale zrazu mi padá telefón z vrecka a už len sledujem ako sa kĺže dolu svahom. Rýchlo ho strácam z dohľadu. Mám pocit, že spadol do nejakej diery. Už som sa s ním nadobro rozlúčil, ale vyzúvam lyže a čírou náhodou ho nachádzam niekoľko metrov podo mnou zastavený v prečnievajúcej kosodrevine. Dosť veľké šťastie a bez dlhšieho zdržania.

Pohodové tempo

Tempo máme pohodové a nikam sa neplašíme, skôr by som povedal, že sa šetríme. Pred nami sú traja Poliaci, ktorí nocovali na chate na Popradskom plese. Idú rovnakou cestou, len to majú rozložené do dvoch dní s prespaním na Zbojníckej chate. Pri Ľadovom plese nasadzujeme na lyže mačky. V Dračom sedle sú už nejakí ľudia a taktiež vidíme dvojku stúpať do Lúčneho sedla. Vrcholnú časť do Východnej železnej brány kráčame po vlastných, niekde sa zaboríme aj po kolená. Na vrchole sme už štyria a pre zmenu mi padá rukavica. Našťastie mi ju pohotovo chytá posledný Poliak pod nami. Ktovie, kde by sa až zastavila.

Prvý zjazd

Hore v sedle mám pri pohľade do spádov zmiešané pocity. Akosi sa mi do toho vôbec nechce. Túto sezónu som nelyžoval nič s podobným sklonom. Ako prvý sa odhodláva Poliak, ale z ničoho nič sa vytvorí taký opar, že nevidno na krok. Čakáme kým sa to rozplynie. Danky sa ešte pýtam na teóriu preskakovaného oblúku, keďže o tom niečo vie, ale dostávam odpoveď, že na to je už neskoro. Po chvíli sa prvý Poliak púšťa dole spádmi a my vidíme, že je to mäkučké. Idem za ním ako druhý, snehové podmienky sú výborné. Sneh je dobre sadnutý a neočakávane mäkučký. Všeobecne sa traduje, že je to lepšie tvrdé ako mäkké, ale v tomto prípade to podľa mňa neplatí. V prvej tretine kopca sa opäť tak zatiahne, že nič nevidieť. Lyžujeme, až keď sa znova rozjasní. Poliaci chcú ísť žľabom priamo dole, ale neodporúčam im to a ani netuším, či sa ten žľab dá v týchto podmienkach lyžovať. Trasu poznám napriek tomu, že som to nikdy nelyžoval. Pred týmto zjazdom som mal najväčší rešpekt, preto som si to dobre na rôznych videách a mape napozeral. Poliaci ma počúvnu a spolu traverzujeme do pravej strany a potom dole smerom ku Kačacím plesám. Úplne dole sa nepúšťame, ale opäť traverzujeme k Litvorovému plesu. Tam si Poliaci dávajú pauzu a my ich predbiehame.

Prielom

V doline okolo Kačacích plies sú už nejakí ľudia, ale smerom na Prielom nevedie žiadna stopa. Pod Prielomom nás víta kamzík samotár, hore v sedle prilieta vrabec a pýta si niečo pod zub. Lyžovačka dole Prielomom je jedna báseň a ťažko by sa jej dalo niečo vyčítať. Exkluzívny prach, do ktorého robíme prvé čmáranice. Kopec zlyžujeme veľmi rýchlo. Najprv som sľuboval Danke, že pôjdeme na Zbojníčku a dáme pauzu a môže porozmýšľať, či ide dole alebo ďalej so mnou. Teraz ju už pre zmenu presviedčam, aby sme Zbojníčku obišli a zbytočne nestratili výšku. Nenamieta a preberá vedenie. Ku chate sa nespúšťame, pri Zbojníckych plesách odbáčame a potom traverzujeme popod Zbojnícku kopu, Javorovú galériu a neskôr ponad Strelecké polia stúpame Streleckou kotlinou do Priečneho sedla. Už sa na nás podpísala aj únava. Ak nerátam krátke zastavenia v sedlách ideme takmer bez prestávky. Už aj obloha sa začala čistiť a viac sa to začína podobať hlásenej predpovedi.

Priečne sedlo

V Priečnom sedle mi Danka vraví, že sa už dosť trápi, bolí ju chrbát a nechce sa úplne odpáliť. Ďalej už nepôjde a spustí sa dole južným svahom na Hrebienok. Baranie sedlo lyžovala pred pár dňami takže to berie tak, že cestu má prejdenú, akurát to nebude za jeden deň. Nechcem ju presviedčať, pretože vie situáciu zhodnotiť najlepšie sama. Dúfam, že to s odstupom času nebude ľutovať. Mňa čaká severná strana, ktorá vyzerá na pohľad horšie, preto Danka chvíľu počká, kým to zlyžujem. Okolo 14:30 sa lúčime. Snehové podmienky do severnej strany Priečneho sedla sú diametrálne odlišné, je to čistý ľad. Do pol kopca sa opatrne spúšťam iba na hranách, nižšie to je lepšie, ale neporovnateľné so sedlami, ktoré už máme za sebou. Na Téryho chatu sa nespúšťam, ale stúpam na Pfinnovu kopu. Dole z kopy sa mi nechce zlepiť pásy, tak sa dosť trápim v už mokrom snehu. Stúpam Kotlinou Piatich Spišských plies poza Veľké pleso a smerujem do Baranieho sedla. Celý deň bolo takmer stále pod mrakom s miernym vetrom ale  tu už začalo svietiť slnko.

Baranie sedlo

Oddychujem na kameni, zjem rožok a Margotku, dopijem poslednú vodu a načnem čaj. Pauzujem asi 15 minút a rozmýšľam, či by som to nemal predsa len zabaliť. Síl mám dosť, som takmer na konci svojej cesty, ale som tu sám. Nikde ani stopy a ak sa niečo pokašle, môže to byť problém. Teraz by lavínový batoh padol vhod. Nakoniec ale samého seba presviedčam, aby som vyšiel aspoň do Baranieho sedla a hore, ak budem mať naďalej zlý pocit, sa spustím južnou stranou. Na lyžiach sa mi darí postupovať dosť vysoko, ale nakoniec ich vyzúvam a prešľapávam stopu do sedla v nafúkanom snehu. V sedle som okolo 16tej hodiny. Dlho sa nezdržujem a zlepím pásy a prášim vysokou rýchlosťou dole do doliny na Brnčalku. Som dobre rozlyžovaný, a ak by som náhodou niečo pustil, nech som rýchlejší minimálne v tej úzkej časti. Tento zjazd poznám dobre. Sneh je výborný a lyžovačka v Baraňom sedle porovnateľná s Gerlachovskými spádmi. Celý zjazd mám iba pre seba a  náramne si to užívam. Vykrajujem oblúky podľa vlastnej chuti v panenskom prašane. Fľaška dole bola už trochu odmäknutá, ale stále s dostatkom snehu.

Chata pri Zelenom plese

Na Chatu pri Zelenom plese prichádzam večer pred pol piatou. Kochám sa pohľadmi do steny Kežmarského štítu a obdivujem okolitú krásu. Už som stál na všetkých okolitých vrcholoch, okrem Čierneho Štítu. Taktiež Belianské Tatry sú krásne nasvietené. Zvažujem, že za odmenu by som si mohol dať buchty na pare, ale keďže som sa na žiadnej chate nezastavil, nebudem robiť výnimku. Vonku sa zarozprávam s turistami a pokračujem ďalej smerom dole. Lyžovačka fajn až po Kovalčíkovú poľanu. Dalo by sa aj nižšie, ale v lese to už bolo špinavé. Prezujem sa do tenisiek, zjem všetko čo som si v batohu niesol a pomaličky kráčam na zastávku autobusu Kežmarská Biela voda.

Návrat pod Popradské pleso

Ani nezačnem poriadne stopovať a zastavuje mi autobus. Dole v doline je hádam aj 15 stupňov, preto sa šofér čuduje odkiaľ to idem. V autobuse som jediný pasažier, tak až toľko pozornosti nepútam. V Starom Smokovci si kupujem lístok a sadám do električky. Malé dieťa sa spytuje, čo tam robím s lyžami. Po chvíli príde ďalšia električka, s nápisom Štrbské Pleso. Docvaklo mi, že ja som v tej, čo ide do Popradu. Rýchlo sa presúvam, čo sa taktiež nezaobíde bez komentárov. Mám pocit, že cesta električkou na Popradské Pleso trvá až príliš dlho. Volám Danke, že som v poriadku, ona je už doma. Lyžovačka cez Strelecké polia bola ideálna s výborným jarným firnom. Neľutuje že nepokračovala ďalej. Zo zastávky Popradské pleso odkráčam k autu a týmto Tatranská Haute Route končí. Aj čas už pokročil a je už takmer osem hodín.

Záverečné postrehy

Ak mám zhrnúť tento deň, tak snehové podmienky boli počas dňa stabilné. Stopa nebola vôbec prešliapaná, keďže 2 dni pred prechodom nasnežilo. Južné svahy boli z rána tvrdšie, poobede v odmäku. Severné svahy boli dobre sadnuté, plné nepojazdeného prašanu. Slnka mohlo byť aj viacej, ale hlavne že nefúkal silný vietor.

Tento prechod Tatrami patrí medzi zážitky, ktoré sa dajú sprostredkovať za pomoci horského vodcu. Bežne sa táto trasa robí za 2 dni s prespaním na Popradskom plese a Zbojníckej chate. Nastúpané prevýšenie je okolo 2500 metrov, dĺžka asi 30 kilometrov. Sú borci, ktorí to za deň vybúchajú v oboch smeroch a ešte k tomu pridajú aj nejaký ďalší vrchol. Všetko to, ale záleží od podmienok.

Podľa mňa je najväčším problémom prechodu trafiť stabilné podmienky. Najmä keď podmienky v každom sedle môžu byť odlišné. K tomu pridať priaznivé počasie a výsledok sa môže podariť. Každopádne v horách treba byť vždy ostražitý a kráčať v nich s pokorou.

Ďakujem Danke, že sa ku mne pridala, v dvojici sa kráča lepšie a aj bezpečnejšie.