Ako sme vyliezli legendárnu Hokejku

Pre tých, ktorí to nevedia, Hokejka je legendárna cesta vo Vysokých Tatrách na západnej stene Lomnického štítu. Svojho času patrila medzi najťažšie cesty v Tatrách. Napriek tomu, že dnes existuje v Tatrách mnoho náročnejších ciest, Hokejka je dodnes legendou. Spolu s mojím spolulezcom Jančim sme už dlhšie túžili vyliezť tento tatranský klenot. Stále sme to odkladali na neurčito, keďže, ako sme vedeli, na tejto ceste treba na niektorých miestach zakladať vlastné postupové istenie, s čím sme nemali skoro žiadne skúsenosti a chýbalo nám aj potrebné vybavenie. Spolu sme už vyliezli aj náročnejšie cesty, ale všetky boli odistené. Zistili sme si, že na Hokejke sú urobené štandy, a že sa kde tu na nej nájde aj nejaká skoba.

Bol august, počasie na víkend malo byť pekné, tak sme sa s Jančim vybrali na výlet do Tatier. Plán bol už vopred dohodnutý, najprv Ľadový štít, cez Ľadového koňa a ďalší deň Lomnický štít Jordánkou, a za veľmi dobrých podmienok Hokejkou. V piatok sme sa pobalili a večer sme vyrazili do Popradu. Už počas cesty ma začal parťák presviedčať, že predsa by sme mali skúsiť najprv Hokejku. Dohodli sme sa, že uvidíme, ako sa vyspíme a ráno sa rozhodneme. Janči nechcel o ničom ani počuť, len že ideme Hokejku a Hokejku. Už sa s ním nejaký ten piatok poznám, takže mi bolo hneď jasné, že mu to ľahko nevyhovorím. To, že sme nemali žiadne friendy, vklinence atď. Jančiho veľmi netrápilo - veď skúsime, a ak v ceste nebude dosť istenia, zlaníme z prvého štandu. Nakoniec som súhlasil. Prespali sme v Poprade a ráno sme sa viezli autobusom do Tatranskej Lomnice. Lanovkou sme sa odviezli na Skalnaté pleso. Mali sme pomerne veľké batohy, keďže sme plánovali prespať v prírode. Plánovali sme ich skryť v kosodrevine, aby sme sa nemuseli nikam plašiť, ale napokon sme poprosili strojvodcu na Skalnatom plese, či si batohy môžeme nechať v strojovni. S tým nebol žiaden problém, a tak sme si zobrali iba telefóny, sedáky, lezečky, vodu, lano, 12 expresiek, 2 istiace zlaňovacie kýble a zopár odsedákov. Len čo sme vyšli z budovy na Skalnatom plese, zistil som, že sme si zabudli fotoaparát. Chcel som sa poň vrátiť ale Janči bol taký namotivovaný, že už nechcel strácať žiaden čas. Do Lomnického sedla sme si to vyšliapali po vlastných, lebo tie ceny sú údesné.

Ja som mal naštudovanú cestu na Ľadový štít, Janči prevzal vedenie. Vedel, že potrebujeme ísť smerom na Lomničák normálkou a potom zabočiť doľava a napojiť sa na ferratu, ktorá nás privedie do Téryho kuloáru, pod západnú stenu. Dlho sme sa ani nemotali a zbadali sme horského vodcu, ktorý išiel na Lomničák Jordánkou, takže ferratu sme našli veľmi rýchlo a dostali sme sa na nástup Hokejky.

Po ceste sme obiehali dvoch starších Poliakov, s ktorými som sa dal do reči. Dozvedel som sa od nich, že pred pár dňami Hokejku liezli, a že to vôbec nebolo zadarmo. Tak som sa opýtal na ich názor, či by sa to dalo vyliezť bez zakladania vlastného istenia. Na to mi povedali, že nejaké skoby tam sú, ale oni osobne by za takýchto okolnosti do tejto cesty nenaliezli a ani nám to neodporúčajú. Tak som apeloval na Jančiho, že predsa len by sme sa na to mali vykašlať. Janči už mal sedák na sebe a obúval si lezečky. Váhavo si ich začal vyzúvať a premeriaval si skalu a hľadal v nej postupové skoby. Povedal som mu, že dnes je skvelá príležitosť vyjsť túto cestu, keďže už dlhšie obdobie nepršalo a skala bola úplne suchá. O Hokejke som vedel, že je väčšinu času mokrá, čo lezenie iba sťažuje. Na druhej strane, nemáme dostatok skúseností a cesta nám nikde neutečie a môžeme prísť nabudúce, dnes si v kľude dajme Jordánku a určite sa tu vrátime. Ale ak chce ísť za každú cenu do toho, tak idem do toho s tým, že všetky dĺžky bude ťahať on a ja pôjdem na top rope. Vedel som že štandy sú kvalitné a riziko bude pre mňa minimálne. Janči znova chvíľu váhal.

Okolo nás prešiel ďalší horský vodca s klientmi, ktorých bral na Lomničák po Jordánke. Povedal som mu o našich plánoch a o našej výbave. Bol to taký mladší veľmi prijemný típek. Jeho klienti boli takí postarší páni, ktorým padlo vhod, že sa s nami zakecal. Pozerali na nás s takým skoro až obdivom, možno trocha ako na ako na bláznov. Nešlo im do hlavy, ako môžeme ísť dobrovoľne do tej cesty. Horský vodca začal vtipkovať, že Hokejku dnes už vyjde každý "paštikár". Povedal, že on to ma už vyjdené sedemnásťkrát a opýtal sa, aké obtiažnosti lezieme. Na to som mu povedal, že ja sa cítim komfortne ešte na sedmičkách a Janči na sedem pluskách. Odpovedal, že môžeme smelo ísť a ani žiadne istenie nepotrebujeme. Chcel nám dokonca požičať aj friend, ktorý mal so sebou, ale nakoniec si to rozmyslel, že sa mu možno ešte dnes zíde. Janči viac nepotreboval a už bol pevne rozhodnutý, že ide do toho a naviazal sa na koniec lana. Ešte raz som mu zopakoval, že za týchto podmienok bude musieť ťahať všetky dĺžky, a ak v ceste nenájdeme dostatočne množstvo skôb, tak z prvého štandu zlaňujeme dole. Janči prikývol, že nie je žiaden hazardér a nič nemieni podceniť ani riskovať. Vyliezol na prvý štand, čo šlo pomerne rýchlo. Ja som šiel za ním. K prvému štandu sme nenašli ani jednu skobu, asi preto, lebo to bola ľahká obtiažnosť. Janči prehodil zopár odsedákov cez skalu a urobil aké-také istenie, ale ja osobne by som do takého istenia nechcel nikdy spadnúť.

Ja ako druholezec som šiel na top rope, čiže cítil som sa bezpečne. Lezenie bolo prijemné. Skala bola suchučká a teplučká, občas síce zavial chladnejší vietor, ale počasie bolo optimálne. Len zopár mráčikov, ináč jasná obloha. Celkom rýchlo a bez najmenšieho problému sme zdolali niekoľko ďalších dĺžok. Jediný problém boli dlhé odlezy až do 12 metrov a hrozba naozaj dlhého pádu. Po starých skobách ale nebolo ani slychu, a keď sa zrazu začali objavovať, bola to predzvesť toho, že obtiažnosť cesty bude narastať. Došli sme na štand a Janči začal znova ťahať. Po niekoľkých metroch sa zastavil a povedal mi, že sme asi mimo cesty. Síce pred sebou mal skobu, ale terén nad nami vyzeral podstatne náročnejšie ako najťažšie miesto v sprievodcovi, preto zliezol naspäť ku mne. Janči sa na túto cestu celkom pripravil a mal dokonca vytlačené dve mapky. Vedeli sme, že lezenie v Tatrách je predovšetkým náročné na orientáciu. Začali sme študovať mapky a dospeli sme k nemilému prekvapeniu, že nemáme zrátané štandy a tým pádom nevieme, na ktorom momentálne sme. Trocha som vyčítal Jančimu, že toto malo byť čisto v jeho réžii, a tým, že rozhodol, že to ideme liezť, mal to mať všetko dôkladne naštudované a poznať cestu. Toto nebola stena niekde v Rakúsku na Höllentale, alebo Hohe Wande, kde stratiť sa je viac menej nemožné, keďže každých pár metrov je navŕtané istenie.

O Hokejke som počul, že býva často obsadená a vyťažená. My sme sa pod skalu dostali dosť neskoro, možno aj preto sme pred sebou nikoho nevideli. Janči sa vybral skúsiť to iným smerom, ale ani tam to nešlo a akékoľvek dlhšie lezenie by v prípade pádu bolo riskantné. Znova zišiel ku mne na štand. Skúšal som zavolať jednému známemu, ktorý túto cestu už liezol, s nádejou, že by nás vedel navigovať. Samozrejme nedvíhal telefón. Napadla mi aj možnosť, že zavoláme horskú službu, ale potom sme si povedali, že by to bola dosť veľká hanba a zatiaľ máme ešte dosť času. Neviem už, kto z nás zažartoval, že možno to bude aj na nočný bivak, ale táto myšlienka mi nebola vôbec po vôli. Tak som znova študoval mapky, rátal v pamäti, koľko bolo tých štandov a nenapadlo mi nič iné, ako skúsiť ešte traverz do pravej strany. Bingo, bolo to ono. Janči našiel cestu, ďalšie skoby a po chvíli aj štand. Pre jeho odvahu ho obdivujem - traverzoval doprava, pod nami bol mierny previs, taký, že keby tam spadol, mal by dosť veľký problém. Bezpečne sa dostal na ďalší štand. Ja som ho nasledoval a hlavou mi stále vŕtalo, ako je možné že ma toľko guráže. Nakoniec sme sa v ceste zorientovali a presne sme vedeli, na ktorom sme štande. Ďalšia dĺžka bola tiež zaujímavá ale liezol som ju s oveľa väčším pokojom. Kedže som išiel ako druholezec, niesol som batoh s vecami a vodou. Vliezol som do akéhosi komína. Chvíľami som mal pocit, že sa tam s tým vakom neprepchám. Po centimetroch som sa šúchal skalou smerom hore. Za zmienku stojí ešte jedno náročnejšie miesto. Mal som pocit, že to patrí aj medzi najťažšie miesto na celej trase. Bez väčších problémov sme ho zdolali.

Poslednú dĺžku som už ťahal ja. Nie, že by som zmenil svoj postoj, ale skôr išlo o to, že to bol už iba ľahký chodecký terén. Na Lomnický štít som vyšiel ako prvý. Turisti sa na nás na terase pozerali ako na národných hrdinov. Nebudeme si klamať, bol to dobrý pocit cítiť sa ako celebrita, ktorú si chce každý odfotiť. Počasie bolo krásne, a za odmenu sme mali prekrásny výhľad na všetky štyri svetové strany. Vrcholovú fotku nám urobila jedna veľmi príjemná turistka Janka, za čo jej veľmi pekne ďakujeme. Keďže do šiestej sme mali byť dole na Skalnatom plese, keď sa zatvára strojovňa, vrchol sme si veľmi neužili. Na Skalnaté pleso sme zišli tradičnou cestou. Poďakoval som pánu Bohu za bezpečný návrat. Na Lomničáku ešte boli všetky reťaze, do dvoch týždňov ich nejakí dobráci odstránili.

Na Skalnaté pleso sme prišli niečo pred šiestou. Dole sme sa dozvedeli, že na Lomničáku bol práve deň otvorených dverí v observatóriu a hvezdárni. Prenocovali sme na terase na Skalnatom plese s väčšou skupinou lezcov z rôznych kútov Slovenska. Ešte sme dostali upozornenie, že si máme dať pozor na topánky, keďže sa tam túla líška, ktorá by si po ne v noci mohla prísť. Ja som spal v noci tvrdo ako vždy. Janči počul v noci divné zvuky, ale neprikladal tomu veľkú vážnosť. Ráno nás zobudil zásah horskej služby. Na Kežmarskom štíte zablúdil maďarský turista, ktorý tam celú noc čakal na príchod horských záchranárov... Túto záchrannú akciu sme sledovali na živo.

Celý tento výlet hodnotím ako pekný zážitok v našich krásnych Tatrách. Každému, kto by si chcel vyliezť túto tatranskú klasiku, odporúčam zobrať so sebou aspoň nejaké vlastné istenie. Človek nikdy nevie, čo všetko sa môže prihodiť…

Matúš Znanec

Pripojte komentár