Po stopách Cassina

Ďalšie rozprávanie Matúša Znanca o výstupe v Alpách. Tentokrát sa so spolulezcom Jánom Pivovarníkom vybrali na Piz Badile. Tento 3300-metrový štít na hraniciach Švajčiarska a Talianska nepatrí medzi najvyššie, ale jeho 900-metrová severovýchodná stena je obľúbeným cieľom horolezcov. Naši lezci si výstup na Piz Badile načasovali šťastne. Krátko pred tým sa zhoršilo počasie a na hrebeni hory zahynul od vyčerpania poľský horolezec. A niekoľko dní po ich výstupe došlo na úpätí hory k masívnemu zosuvu skál zo susedného štíta Piz Cengalo, po ktorom ostalo nezvestných 8 osôb.

Stena Badile prilákala už Riccarda Cassina po jeho veľkých výstupoch v Dolomitoch na Torre Trieste a v severnej stene Cima Ovest di Lavaredo. Cassin a jeho druhovia Esposito a Ratti, len čo si dôkladne obzreli stenu, zaútočili na ňu hneď v prvý deň, ako nastalo pekné počasie. Bolo to 13. júna 1937. Súčasne s nimi, ale v spodku steny odlišnou cestou, nastúpili Molteni a Valsecchi, dvaja mladí lezci z Como. Stena všetkých veľmi láka.

Večer sa obidve lezecké družstvá stretli na malej lávke, kde bivakovali. Na druhý deň boli Molteni a Valsecchi unavení. Za daždivých dní pred nástupom zdržovali sa v chate Sciora za ťažkých podmienok, spávali na dlážke v kuchyni, lebo nemali kľúč od spálne, a šetrili potravinami, aby mohli zaútočiť, len čo to bude možné. Pripojili sa ku Cassinovmu družstvu.

Večer druhého dňa lezci bivuakovali na úpätí veľkej svetlej platne. Noc bola veľmi zlá, lebo sa prihnala búrka. Na druhý deň boli podmienky lezenia veľmi zlé. Napokon piati alpinisti, vďaka vytrvalosti a úžasnej odolnosti Cassinovej, Espositovej a Rattiho, dosiahli na tretí deň o šestnástej hodine v prudkej fujavici vrchol.

Zostupovali normálnou cestou po talianskej strane. Za pekného počasia je to ľahká cesta, ale vírenie snehu, nárazy ľadového vetra a rozpútané živly ju urobili veľmi ťažkou. Hneď na začiatku zostupu umiera Molteni od vyčerpania. Ostatní namáhavo postupujú ďalej, ale pri poslednom ťažkom mieste, pri malom skalnom múre, viditeľnosť je taká malá a snehom oblepená skala natoľko rovnaká, beztvárna, že Cassin váha a hľadá cestu...

Ak sa im podarí preliezť alebo obísť túto prekážku, budú zachránení: chata Giannetti je celkom blízko. Cassin odchádza na prieskum, o chvíľu sa vracia. Štyria alpinisti sú opäť spolu. Vtedy Valsecchi, neuvedomujúc si smrť svojho druha, hľadá Molteniho zrakom. Keď pochopí, čo sa stalo, rozplače sa a umiera.

Badile, tak ako iné štíty, dal si víťazstvo ľudí draho zaplatiť.

Dvanásť rokov bola severovýchodná stena Piz Badile opustená: alpinisti sa jej vyhýbali, pretože je veľmi ťažká, vzdialená a pre tragické okolnosti prvovýstupu...

Citát z knihy Gastona Rébuffata Hviezdy a búrky - šesť severných alpských stien. Vydavateľstvo osveta Martin 1956, z francúzskeho originálu (Étoiles et Tempetes – Six Faces Nord, preložil Jozef Brandobur).

Na termíne výstupu na Badile sme sa s Jančim dohodli asi tak v trojmesačnom predstihu. Myslím si, že stále váhal, či som ja tá správna osoba. O výstupe na Piz Badile Cassinovou cestou sníval už tretí rok, a bol definitívne rozhodnutý cestu tento rok vyliezť. Povedal som mu, že môže so mnou rátať. Mojím prvoradým cieľom bol extrémny triatlon a na to som zameral tréning. Asi tak 2 mesiace pred výpravou sa ma čoraz viac ľudí začalo pýtať, či trénujem a v akej som forme. Skutočnosť bola taká, že som trénoval poctivo, len toho lezenia bolo strašne málo. Keďže s Jančim som za posledný rok liezol len párkrát, dohodli sme sa, že pôjdeme loziť do Holenthalu. Veľmi rýchlo som pochopil, že moja lezecká kondícia je slabá a väčšinu času som sa na skale trápil. Prsty a ruky neboli na taký výkon zvyknuté. Definitívne som sa rozhodol triatlon odsunúť a venovať sa iba lezeniu. Do výjazdu ostávalo niečo vyše mesiaca. Jančiho forma bola veľmi dobrá ba až fenomenálna, celkovo mal nalezených v posledných 3 mesiacoch okolo 8000 výškových metrov. Dva týždne pred odjazdom sme šli znova do Holenthalu, a ja som mal pocit, že sa to moje lezenie podstatne zlepšilo, ale že to ešte trošičku bude treba doladiť. Posledný týždeň som už netrénoval vôbec, lebo to vyzeralo tak, že by to moje lezečky nevydržali a v nových naliezť do takej steny by mohlo byť nepríjemné, preto som sa plne venoval oddychu.

Na Badile sme mali ísť štyria, ale deň pred odjazdom sa to zmenilo. Zrazu sme mali dve miesta voľné. Skúsil som zavolať Luciánovi a Mišovi. Nepoznám príliš veľa ľudí, ktorým by som mohol zavolať, aby si tak rýchlo zmenili plány a vzali na týždeň voľno. Lucián bol zhodou okolností s Mišom na Vihorlatskom jazere - na opačnom konci republiky. Lucián sa v úžase spýtal, či si uvedomujem, akú ponuku mu dávam, a prečo som nezavolal aspoň deň vopred. Vysvetlil som mu, čo je vo veci, a že je jediný, o kom viem, že by to vedel v takom krátkom čase stihnúť. Odvetil, že je to šialené, ale že by išli, ak posunieme odjazd aspoň o pol dňa, keďže sa musia pobaliť a pricestovať. Bol štvrtok večer a dobré počasie na výstup vychádzalo na nedeľu, potom sa malo pokaziť. Plán bol jasný. V piatok sa presunúť do Bonda, v sobotu vyšliapať do bivaku a v nedeľu ráno začať liezť. Ja som chcel odjazd posunúť, ale Janči bol nekompromisný. Buď stihnú prísť v piatok do 15:00, alebo ideme len dvaja. Tieto podmienky borci neakceptovali a tak sme v piatok v spomínaný čas vyrazili z Bratislavy do švajčiarskej dediny Bondo, Bregaglia.

Navigácia nás posielala cez Mníchov a vzhľadom k prehustenej premávke a dvom nehodám nám cesta trvala dlhých 11 hodín. Pri prejazde cez posledný horský priesmyk Majola Pass začala teplota vonku náhle klesať a zastavila sa na jednom stupni Celzia. Boli sme vo výške asi 1800 metrov a vonku bola poriadna snežná metelica. Neveril som vlastným očiam. Toto nebolo súčasťou nášho plánu... Janči mlčí, ale cítime sa bezpečne, lebo auto má zimné pneumatiky. Ráno okolo druhej hodine sa rozhodujeme, či prespíme dole v osade Bondo s nadmorskou výškou 823 metrov, alebo ideme po lesnej ceste na horné parkovisko Laret, ktoré je od dediny vzdialené asi hodinu chôdze. Vtedy sme ešte netušili, že o pár dní túto cestu zasype kamenná lavína.

Kúpili sme si lístok za 10 eur, ktorý nám zaručil prejazd a parkovanie vo výške 1300 metrov. Spal som v aute na zadných sedačkách, Janči vonku. Nepohodlie a zima sa postarali o budíček, a tak okolo pol siedmej začíname šliapať na chatu do výšky 1904 metrov. Obaja si nesieme jeden veľký batoh vzadu a druhý menší vpredu. Cesta má podľa označenia trvať 1 hodinu a 45 minút. Nikde sa nenáhlime, pomaly stúpame a obdivujeme okolitú prírodu. Vôbec ma neteší, že väčšina okolitých vrcholov je zahalená v bielom.

Chodník, po ktorom kráčame, je na niektorých miestach upravený drevenými schodmi, niektoré miesta sú zaistené reťazami. Na chrbtoch si toho vlečieme až príliš veľa, ale chceme mať čo najväčší komfort. Netrúfam si povedať, akú váhu má ta sviňa na mojom chrbte, ale na niektorých úsekoch v strmom teréne urobím krok dopredu a potom dva späť. Na chatu Sasc Furä prichádzam ako prvý a pozerám sa na severovýchodnú stenu. Stena, do ktorej sa chystáme naliezť, patrí medzi 6 veľkých severných stien v Alpách. Gaston Rébuffat sa o nej vyjadril takto:

"Piz Badile má skromnú výšku: 3308 m. Nie je obklopený rozložitými ľadovcami, okolité štíty nie sú veľkolepé. Ale severovýchodná stena Badile s 900 metrovým výškovým rozdielom predstavuje hladký, kolmý pravidelný múr, ktorý vyvoláva predstavu dokonalosti."

Mne osobne sa stena až taká dokonalá nezdala, dobre vyzerala len polovica z nej, tá druhá bola biela. Vrchol bol zahalený v oblakoch.

Dnes mal byť podľa predpovede počasia krásny slnečný deň. Opak je pravdou, po slnku ani stopy. Prichádza Janči a ja mu vravím, že toto nepôjde. Keď sa pozrel hore, nechcel tomu veriť a bol z toho trochu zmätený. Toto do nášho plánu nezapadalo. Na chate bol prístup na internet. Pozeráme si predpoveď počasia. Stále hlásia na dnes i na zajtra slnečný deň. Od pondelka sa počasie má zhoršiť. Janči nevydrží a pýta sa na názor chatárky, čo si myslí o našom zajtrajšom pláne liezť Cassinovu cestu. Nevyjadruje sa určito, ale vraví, že by to chcelo aspoň dva slnečné dni. Ostávame v okolí chaty a stále zvažujeme, či to nemáme otočiť a nájsť si inú lezeckú lokalitu. Asi po troch hodinách sa na chatu vracajú prví ľudia, ktorí sa chceli dostať na vrchol Badile severnou hranou. Severná hrana je zo švajčiarskej strany najľahšia cesta na vrchol Badile v lezeckej obťažnosti V. Dĺžku má 1200 metrov a na vrchol vedie asi 32 dĺžok. Tí prví na chate nám hovoria, že sa dostali do 12. dĺžky, a že vyššie to už nešlo kvôli ľadu a snehu. Postupne prichádzali na chatu ďalší lezci, ale odpoveď bola rovnaká. Hore to nejde. Na tvárach im bolo vidieť sklamanie, na túto chvíľu čakali dlho, ale sneh v kombinácii s ľadom ich zastavil. Okolo druhej poobede sa začali rozbíjať mračná pomedzi ktoré sa predieralo slnko. Dalo nám to nádej. Hovorím Jančimu, že do rána sa väčšina snehu roztopí a ten zvyšok na druhý deň, kým tam hore vylezieme. Padlo rozhodnutie ísť ďalej.

Janči našiel peknú rovinku pre stan vo výške 2300 metrov. Mne sa to miesto až tak veľmi nepáčilo, lebo som chcel mať krajší výhľad do doliny, ale nakoniec sme tam rozložili stan a zaľahli do spacákov, aby sme dospali noc a pripravili sa na zajtrajší deň. Naokolo bolo veľa miest, či už pre stan, alebo bivak a to bez rizika pokuty. Okolo stanu nám prešlo ešte niekoľko ľudí, ktorí nám povedali to isté čo ľudia na chate. Stena dnes hore ľudí nepúšťala. Pred siedmou večer sme sa zobudili a išli sme si pozrieť nástup. Cesta bola vyznačená mužíkmi, viedla z pravej strany. Treba hľadať logicky a vizuálne najľahšiu cestu do sedla, kde je pár úsekov za II, ale nič ťažké. Hore v sedle sa nejde na hranu doprava, ale schádza sa rovno dole exponovaným terénom. Po niekoľkých metroch je na pravej strane zlaňák. Potom traverzujeme po polici asi 150 metrov. Na polici môže byť sneh, my sme ju ale mali čistú a suchú. Pred prvou dĺžkou je krátky úsek za II-III. Tento nástup sa oplatí pozrieť si vopred až po nástup do Rébuffatovho kúta, čo je prvá dĺžka. Pôvodný Cassinov nástup viedol priamo od ľadovca, ktorý je tak 70 metrov nižšie, ale kvôli zlému stavu ľadovca sa táto pôvodná cesta nevyužíva.

Napriek tomu, že na oblohe už nebolo ani mráčika, severná stena vyzerala zasnežená rovnako. Padlo definitívne rozhodnutie, zajtra do toho nenalezieme. Počkáme ešte jeden deň, keďže zajtra má svietiť slnko a radšej budeme riskovať, že nás hore privíta dážď a zmokneme, akoby sme mali riskovať, že nalezieme do zľadovateného terénu.

V nedeľu sme sa zobudili do krásneho počasia. Bolo to priam poetické, v diaľke bolo vidieť hrebeň Bianko Gradu, krásny slnečný, teplý, skoro až bezveterný deň. Jančiho taktika na dnešný deň bola jasná. Bude ležať celý deň v stane a oddychovať.

Moja predstava bola úplne iná. Nechcel som stuhnúť v stane a radšej som chcel byť v pohybe, preto som šiel na prechádzku dole do Bonda a po ceste som chcel zobrať ešte nejaké veci z auta. Bol som asi iba 100 výškových metrov od stanu keď som zbadal helikoptéru letiacu k severnej hrane.

Vietor nefúkal skoro vôbec, viditeľnosť bola veľmi dobrá a podmienky pre záchrannú akciu priam ideálne. Všetko to šlo veľmi rýchlo. Z helikoptéry spustili záchranára a po chvíľke ho už navíjali späť aj so zraneným lezcom. Celá záchranná akcia pôsobila veľmi profesionálne. Zraneného fixovali do nosidiel vedľa chaty Sasc Furä. Nehoda bola vážna, dotyčný bol v umelom spánku a napojený na kadejaké pípajúce prístroje. Po chvíli s nim odleteli, ale záchranára tam nechali.

Opýtal som sa záchranára, čo si myslí o zajtrajšom výstupe Cassinovou cestou. Povedal mi, že ak by svietilo celý deň slnko, že by to asi bolo možné, ale hore to bude mokré. Hovorím mu, že zajtra do toho s najväčšou pravdepodobnosťou nalezieme, a že ak tam hore bude ľad a dostaneme sa do problémov, dúfam že nás prídu zvesiť. Odpovedá mi, že lezcov dávajú dole aj z tejto cesty, a že nám praje veľa šťastia. Keď som sa z dediny vrátil na chatu opäť sa predpoveď počasia zmenila. Zajtra mal byť slnečný deň, pršať malo začať až v utorok vo večerných hodinách. Na lúke vedľa chaty precvičovala chatárka jogu. Malo to svoje čaro, tak som sa tam ostal pozerať. Ako prichádzali ďalší a ďalší lezci, pýtal som sa ich čo majú v pláne zajtra liezť. Veľa z nich mi povedalo, že pôvodne prišli liezť Cassinovu cestu ako my, ale že sa obávajú podmienok hore, takže pôjdu hranu. Tieto správy ma vôbec netešili, lebo som mal obavy, že ak v ceste budeme sami, pravdepodobnosť, že sa stratíme bude veľká. A potom mi niekto povedal, že idú tiež Cassina.

S dobrými správami som kráčal hore do stanu. Trochu som mal obavy, či tam môj parťák z toho celodenného povaľovania nebude mať preležaniny, ale dúfal som, že to nejako zvládne. Bolo už hádam aj šesť hodín večer. Janči sedel na skale ako svišť a vyzeral ma. Keď ma zbadal začal po mne kričať: „Tak, čo aké bude počasie?“ Stále som bol dosť ďaleko a nechcelo sa mi revať hore kopcom. Myslím, že zvuk sa šíri dole kopcom lepšie, takže by mal v tejto konverzácii prevahu. Jančiho to neodradilo. Stále si kričal to svoje, aké bude počasie a ja som sa tváril že nepočujem. Keď som sa priblížil na vzdialenosť, ktorú som uznal, za komunikačne vhodnú, povedal som mu, že som celý deň nič nejedol, nech mi niečo donesie. Bolo mi to strašne divné, ale poslúchol ma hneď na prvý raz. Šiel do stanu a znova sme sa stretli na veľkej skale ako dva svište. Opäť sa spýtal, aké bude počasie, na čo som mu odvetil, že to videl sám. Dnešný deň sme prepásli. Toto bola naša jediná šanca. Zajtra na obed má začať liať. To nemyslíš vážne, znelo z jeho úst. „A čo si čakal, kto zaváha nežerie,“ odvetil som. Namotivovaný Janči na to odvetil, že je pripravený a v takom prípade, aby sme hneď vyrazili a liezli aj v noci. Neviem, do akej miery to myslel vážne, ale povedal som mu, že mám v nohách viac ako 1400 výškových metrov a dnes už do ničoho nejdem.

Pozeráme sa na stenu. Na niektorých miestach je dosť mokrá kvôli topiacemu sa ľadu a snehu. Janči je stále napnutý a chce počuť, že zajtra bude dobré počasie. Už ho nechcem toľko napínať a tak mu oznamujem, že zajtra hlásia predpoveď ešte lepšiu ako dnes, a že v stene bude minimálne ďalšia dvojka. To ho potešilo a zároveň aj upokojilo.

Keď som dojedol, šli sme do stanu a začali sme si baliť veci. Dohoda bola, že o 3:45 bude budíček a najneskôr o 4:20 začneme kráčať na nástup. Do vaku som si nabalil nepremokavú bundu, páperovú bundu, 2 laná (7,5 hrúbka a 50 metrov dĺžka), sedák, lezečky, čelovku, nôž, doklady, poistenie, 3x topo, helmu, jedlo (6 proteínových tyčiniek, energetický gél, kus oravskej slaniny, dve bagety, 400 gramov tvrdého syra, 3 čokoládky, balenie gumených medvedíkov) a 1,5 litra sladkej minerálnej vody a 1 liter čistej vody ktorú sme mali spoločnú. Batoh sa mi zdal byť zbytočné ťažký, ale Janči to chcel mať v zálohe.

Janči mal v ruksaku 2 l vody, pršiplášť, náhradný sveter, páperovú bundu, vlnenú čiapku, náhradne hrubé ponožky, čelovku, doklady a energetický gel. Plus lezeckú vybavu - 10 friendov, 14 expresiek, 6 HMS karabín, 8 malých karabín z expresiek a deväť odsedákov. Bivakovacie vreca sme nebrali.

Od Jančiho som si ešte popýtal číslo horskej služby, aby som si ho vytočil a mal ho v telefóne pre prípad núdze. Dostávam kartičku s číslom, ktoré začína +43. Vravím mu, že to je číslo rakúskeho Alpenvereinu, a že mi potrebujeme číslo švajčiarskej horskej služby. Odvetil mi, že ak by niečo, treba volať 112. Vedel som, že 112 je integrované číslo v Európe, ale nebol som si istý či aj vo Švajčiarsku. Chcel som, aby zistil to číslo. Ako to, že na toto zabudol? Po chvíli sa vrátil a vraví, že číslo nezistil, ale že skúsil vytočiť 112, ktoré zvoní. Pre istotu vypol telefón, aby nikto nevolal späť. Ak to zvoní, tak nás hádam prepoja... Uvarili sme čaj na ráno a preliali ho do termosky. Pred deviatou sme už zaľahli.

Naľavo od štítu Piz Badile je hora, ktorá sa volá Piz Cengalo. Dole na chate som počul, že na túto horu vedie viacero lezeckých ciest, ale sú zakázané z dôvodu veľkého nebezpečenstva padajúcich skál. Asi každé dve hodiny sme počuli, že tam niečo padá. Chvíľu pred tým, ako sme zaľahli, spadla veľká skalná lavína. Vybehol som sa na to pozrieť. Nič podobné som dovtedy nevidel. Po ohlušujúcom rachote sa nad lavínou vznášal kúdol dymu. Noci pred takýmto lezením sú vždy jedinečné a nebolo to inak ani teraz. Rachot ďalších padajúcich skál dotváral zvláštnu atmosféru. Zaspal som pomerne rýchlo a spal som celkom dobre.

14. 8. 2017 nás zobudil budík, zjedli sme asi po polovičke žemle s trochou syra a paradajok a k tomu vypili čaj. Pred 4:20 sme už kráčali na nástup. Hore sme videli svietiť 2 čelovky. Mal som pocit, že svietia v polovici steny.

Od stanu po nástup sme prekonávali prevýšenie okolo 300 metrov. Keďže túto trasu sme už mali prejdenú, s orientáciou problém nebol. Mal som pocit, že polovica môjho tela ešte stále spí a len sa tak motám hore kopcom. Čo by som dal za to, aby som mohol ostať spať. Janči letel ako malé dieťa, ktorému sľúbite jazdu na kolotoči a neviete mu nijako vysvetliť, že kolotoč tam bude celý deň. Povrch, po ktorom sme kráčali bol suchý, ale niekedy na týchto miestach môže byť sneh.

Vyšli sme do výšky asi 2600 metrov. Čoraz viac sme sa približovali k čelovkám pred nami. Zlanili sme jednu dĺžku, a dostali sme sa na policu. Skala bola stále suchá. Ešte tam ostal kúsok ľadovca, ktorý sme obišli zozadu. Janči kráčal ako prvý, ja za ním. Pred prvou dĺžkou je miesto, kde sa niektorí lezci zvyknú istiť, my sme sa ale neistili. Došli sme na prvý štand, kde sme dobehli dvojicu Talianov. Keď je dobré počasie, túto cestu lezie viacero ľudí, až to vyzerá akoby liezli vo vláčiku. Vtedy je šanca na zablúdenie minimálna, aj keď platí, že ak sa pomýlia prví, môže to zmiasť aj ostatných.

Prvú dĺžku v obťažnosti VI začal ťahať Janči pár minút pred šiestou hodinou ešte s čelovkou. Bolo to pekné lezenie, špára na ľavej strane aj skala bola suchá a lezečky dobre držali. Špárou hore a potom traverz doľava. Keď som doliezol na štand, bol tam už iba Janči. Ukazuje mi ďalšiu dĺžku, ktorú treba traverzovať doľava. Pomaly sa rozvidnievalo, čelovku som už mal vypnutú. Nevedel som nájsť ďalší štand, ale po chvíľke som zistil, že som rovno nad ním o 4 metre vyššie, takže som musel zliezť. Na ďalšej dĺžke Janči neštandoval, ale išiel rovno ďalej. Ostal v takej štrbine pod veľkým balvanom, kde urobil provizórny štand. Pôvodný bol asi 6 metrov od nás a boli na ňom Taliani. Z tohto miesta som veľmi nadšený nebol, lebo tam na mňa celý čas kvapkalo. Ďalšiu dĺžku ťahal znova Janči. Rovno hore a znova traverz doľava. Z následujúceho štandu dvojka pred nami postupovala priamo hore. Janči vraví, že sa mu to nezdá. Vytiahol topo a tam bolo jasne napísané, nechoďte priamo hore do Cassinovho prvého bivaku, ale traverzujte doľava.

Janči sa chcel riadiť podľa popisu, ale vravím mu, že to je blbosť, nech ide za nimi, že tam vidno skoby. Poslúchol ma. Preliezol za hranu, prestali sme sa vidieť, ale stále sme sa počuli. Dvojka pred nami mu odkazuje, že tadiaľto cesta nevedie. Je tam provizórny štand zo starých skôb, ale nezmestíme sa tam, preto mi zhora kričí, aby som ho spustil späť dole. Nechal tam slučku aj friend. Stratili sme asi 30 minút. Bol som si vedomý svojej viny. Pýtam sa, či to nešlo nejako vyšpekulovať iba na slučke, na čo mi odpovedá, že nechce riskovať, že sa rozbije hneď na začiatku. Pokračuje traverzom doľava, kde nie je vidieť žiadnu skobu, štand nenachádza, lebo zašiel príliš ďaleko. Ako si tam visím, pozerám hore a sledujem ako sa ku mne pomaly po skale plazí slnko.

O chvíľu ku mne zospodu niekto prilieza. Je to Švajčiar a vyzerá, že sa tu vyzná. Hovorím, mu, že sme sa trošičku okašľali, na čo mi odpovedá, že tie skoby sú mätúce a rovnakú chybu urobí veľa ľudí. Pýtam sa ho kde je ďalší štand. Podľa toho navigujem Jančiho. Našiel to a ja leziem za ním. Ďalšiu dĺžku chcem ťahať ja, ale Janči ma nechce pustiť, lebo keď ťahám, leziem pomaly a chce aby sme držali tempo s dvojkou za nami čo najdlhšie. Súhlasím a ťahá znova on. Opäť sa so Švajčiarom stretávam na ďalšom štande. Hovorím, mu že mu to celkom ide, či to už má vylezené. Odpovedá mi, že tu ma prelezené všetko, je vodca a dnes tu je s klientom. Pýtam sa či má vylezenú aj cestu Memento mori (Pamätaj, že zomrieš). Túto cestu natiahli horolezci z Československa v roku 1981 klasifikácia VI+ A3. Je to objektívne najnebezpečnejšia cesta na vrchol. Vraví mi, že áno a dokonca zimným prvovýstupom. Ostávam v údive a je mi jasné, že toto je úplne iná liga.

Znova prichádzam na štand a ďalšiu dĺžku ťahám ja. Je to ľahká dĺžka, tak idem rovno aj ďalšiu a dostávam sa na policu Cengia Mediana. Lezieme súčasne až na nasledujúci štand, kde nás podľa sprievodcu čaká najťažšia dĺžka, klasifikácie VI+, ktorú ťahá Janči.

Obloha sa mierne zatiahla a počuť hrmot, ktorý pripisujeme padajúcim skalám z Piz Cengala. Slnko nevidno vôbec a pod nami sa robí hmla z oparu. Vodca nás na štande oboch predbieha, namiesto štandu lezie ďalej. Pred nami zbadáme taliansku dvojku ktorá začínala ráno pred nami. Z Cassinovho prvého bivaku traverzovali doľava a napojili sa späť do cesty.

Jednotlivé istenia treba počas ťahania predlžovať odsedákmi kvôli treniu lana, štandy sú zvyčajne umiestnené po viac ako 45 m. Lezieme na 50 metrových dvojičkách, partie pred aj za nami lezú na jednom 60 metrovom lane. Janči znova ťahá ďalšiu dĺžku a okolo mňa lezie vodcov klient. Prehodíme pár slov. Mám pocit, že tempo, ktoré mu udáva vodca, je rýchle a príliš si cestu neužíva. Oddychuje, tak ho obieham a prichádzam na štand, kde si doprajeme pauzu a energetickú tyčinku. Tu nás klient znova obieha. Chcem ťahať ďalšiu dĺžku, ale Janči ma nechce pustiť. Tentokrát som vraj príliš ťažký, a ak by som vypadol, tak by som mohol vytrhnúť štand, keďže sme omylom zaštandovali na 3 starých hrdzavých skobách. Nový štand bol o 7 m vyššie. Nehádam sa a dávam mu výbavu.

Z dohľadu sme stratili všetkých pred nami, ale vidím že ďaleko za nami ešte niekto lezie. Neviem čo presne sa stalo, ale zrazu Jančimu vypadáva z ruky friend black diamond. Škoda, tento nebol lacný, je to akoby dole letelo 70 eur. Pozeráme ako padá. Začal skackať pod nami na polici asi o 100 metrov nižšie. Mám pocit, že zastal na okraji ale neviem to určite. Je to mimo cesty, takže ani tí, čo pôjdu hore za nami, ho nezoberú. Chcem po friend zlaňovať, ale Janči je presvedčený, že by sme stratili veľa času. Znova ťahá ďalšiu dĺžku traverzujúcu doľava.

Doliezam k Jančimu a ďalšiu dĺžku už ťahám ja. Beriem všetku výbavu, pretože táto dĺžka má až 75 metrov, takže keď sa napne lano, budeme liezť obaja naraz. Vyliezol som asi 25 metrov hore, a dostal som sa na špáru, v ktorej som videl skoby asi každých 7 metrov.

Skala bola stále suchá a všetko držalo. Posledných 25 metrov sme liezli súčasne, až kým som nezaštandoval. Keď Janči ku mne doliezol, vravím mu nech ma obíde spredu. Stál som v takej špáre, kde bolo lano naukladané na snehu. Nepočúvol ma. Išiel poza mňa a stúpil na lano. To sa s ním prepadlo a jeho noha skončila povyše členkov v ľadovej vode. "Kur..., to je lepšie ako Kneippov kúpeľ," zanadával. Nezdržal som sa smiechu, lebo tam pacol ako medveď s labou...

Znovu sme si pozreli topo. Pred nami sme videli obe dvojky v komínoch. Bolo jasné, že tu už nemáme kde zablúdiť a čas máme dobrý. Komíny ťahal Janči. Ten prvý bol ešte celkom v pohode. Druhý komín som videl na mnohých videách. Dá sa do neho natlačiť a nejako ho vyliezť alebo ísť bokom. Mne sa zdalo najľahšie roztiahnuť nohy a ruky a liezť rozporom. Vnútro komína bolo vlhké a niekde bol aj sneh, ale hrany komína boli suché. Techniku rozporu som veľmi natrénovanú nemal, preto som bol sám prekvapený, s akou ľahkosťou leziem. Janči to liezol podobným štýlom.

Keď som v komínových dĺžkach stál na štande, začínalo byť trocha chladno. Slnko dnes nesvietilo skoro vôbec, celý deň bolo oblačno. Posledná komínová špára bola celá mokrá, ale ľad tam nebol žiaden. Miestami trochu snehu. V hornej časti tiekol potôčik, ale napriek tomu tam bolo dosť dobrých chytov aj stupov, takže to skoro vôbec nevadilo. Tieto 3 komínové dĺžky boli lezecky najkrajšie. Predposlednú dĺžku ťahal znova Janči. Bola to taká menšia platnička, ktorá smerovala doľava. Tu už bolo znova všetko suché.

Poslednú dĺžku som ťahal ja, štand bol hore na hrane. Zbadal som ho rýchlo, lebo z neho zlaňovali. Janči doliezol ku mne o 14:19. V posledných dĺžkach sme sa vôbec neponáhľali. Prvú dĺžku na hrane ťahal Janči. So zaistením a lezením po hrebeni nemá veľa skúsenosti, takže ďalšie dĺžky som na hrebeni ťahal radšej ja. V tretej hrebeňovej dĺžke sme dobehli inú taliansku dvojicu. Bol to párik, ktorý vystupoval severnou hranou. Talianka vyzerala, že je na pokraji svojich fyzických aj psychických síl. Triasla sa a pohľad na ňu nebol dvakrát príjemný. Jej priateľ Alex mi navrhol aby sme ich predbehli. Povedal som mu, že sa nikam neponáhľame, tak nech si idú pokojne svojím tempom. Rozmýšľal som nad tým, čo ženie ľudí, že sú ochotní toto všetko podstúpiť. Z výhľadov sme sa veľmi netešili, lebo celý čas bolo pod mrakom a jedna strana bola v opare.

Postupovali sme veľmi pomalým tempom a presne som videl, kadiaľ ide cesta, keďže hrebeň sa nejde priamo, ale raz sa obchádza sprava, inokedy zľava. Predvrchol sa obchádza z ľavej strany. Tu sme Talianov predbehli, ďalej to už bol chodecký terén. Janči navrhol, aby sme sa odviazali a zvyšok odkráčali, ale mne sa to nepozdávalo, a tak sme sa dohodli, že pôjdeme súčasne. Janči išiel prvý, ja som čakal, kým sa napne lano.

Keď ma Alex dobehol, urobil ešte jeden štand, a keď doberal lano, tak im spadlo a nešťastne sa zachytilo o skalu. Talianka s tým chvíľu bojovala, ale vôbec sa jej nedarilo lano uvoľniť. Musela by poň zliezť a to v jej stave nedokázala. Zakričal som na Jančiho, aby už ďalej nešiel a vrátil som sa niekoľko metrov späť a to ich lano sa mi po chvíli podarilo vykývať. Vydýchol som si a vydýchli si aj oni. Ďalej to už bol naozaj chodecký terén.

Vyšiel som trochu vyššie a už som videl Jančiho na vrchole. Pôsobil ako pokojný kocúr na teplej peci. Bol rád, že sa tu konečne dostal. Tento výstup mal v pláne už celé 3 roky. Myslím si, že myslel na to, že zo šiestich veľkých severných alpských stien mu ešte ostávajú štyri: Petit Dru, Grand Jorass, Matterhorn a Eiger.

Ja som prišiel na vrchol okolo 16:30 a mne osobne tam chýbal vrcholový kríž, ktorý je mementom pre nás žijúcich. Namiesto kríža tam bol plechový ihlan. Na chvíľu sa vyjasnilo. Východným smerom od ihlanu, pod heliportom, je bivakovacia búdka pre 6 ľudí. Taliani došli na vrchol asi o 15 minút. Alex vyzeral ako Sandokan a na nohách mal dve odlišné lezečky. Hovoril, že niekedy liezol aj ťažšie veci, až kým si raz po páde v stene nedolámal členok. Keď sme mu povedali, že sme vyliezli Cassina, povedal, že pre nich Talianov je táto cesta srdcovou záležitosťou.

Vzhľadom na situáciu sa Taliani rozhodli ostať spať v bivaku pod vrcholom a poprosili nás, aby sme to oznámili chatárovi na chate Giannetti, že prídu až zajtra. Ešte sa pýtame Alexa na presné inštrukcie na zostup a študujeme topo.

Z vrcholu sme začali schádzať okolo 17:00 do Talianska po stopách prvovýstupcov. Táto cesta z vrcholu je najľahšou, no je mierne náročná na orientáciu a zároveň je pre tých, čo sa vracajú späť aj najdlhšia. Zostupová cesta sa začína hneď za ihlanom. Nepríjemným rozmočeným terénom schádzame ku skale po pravej strane k prvému zlaňáku. Zlaňujeme asi 4-krát, až sa dostaneme na malú plošinu.

Zlaňáky vidíme naľavo, rovno pod nami, ale vedú aj do priepasti tiahnúcej sa po pravej strane. Pozeráme si topo, ale vôbec nie sme múdrejší. Stále váhame, lebo viditeľnosť nie je najlepšia. Keď sa opar trochu rozbije, zdá sa, že dole je chodníček s červeným bodom. Takže ideme priamo dole. Na ďalšom zlaňáku sa lano pri sťahovaní zaseklo. Nad nami počujeme hlasy, ale nikoho kvôli počasiu nevidíme. Výbavu už máme pobalenú a nechce sa nám ju vyťahovať, tak čakáme, možno pôjdu naším smerom a seknuté lano nám zhodia. Po chvíli mám pocit, že sme na niekoho odkázaní, nepáči sa mi to, preto vyberám friendy a leziem hore. Na polici stretávam dvoch mladých Angličanov a pýtam sa ich, či ideme správne. Netušia a nemajú ani topo, ukazujem im zlaňáky na každú stranu, a presviedčam ich, že toto je tá správna cesta. Zlaňujeme ďalej a naozaj, dole je chodníček s červenou značkou.

Kráčame asi 100 metrov doprava a nachádzame ďalší zlaňovací kruh. Na zlaňovanie sme používali iba jedno 50 metrové lano, oni zlaňujú na dvoch 60-metrových. Znova vidíme chodníček označený červenou farbou. Sme dobre, ale lano nám nestačí. Vyťahujeme aj to druhé a bezpečne sa spúšťame dole. Debatujeme s Angličanmi. Pôvodne prišli vyliezť Cassina, ale báli sa podmienok v stene. V sobotu liezli hranu, ale nevyšli kvôli ľadu, včera v nedeľu ju liezli znova a zhodou okolnosti boli svedkami nehody, dokonca to boli oni, ktorí privolali pomoc a udržiavali zraneného pri vedomí. Hovorím, im, že my by sme nevedeli ani, aké číslo máme vytočiť. Oni to tiež nevedeli, ale spali na chate, tak volali na chatu a dostali inštrukcie, že majú volať 1414. Lezec talianskej národnosti, ktorý sa zranil, vypadol v ôsmej dĺžke. Bola to prvá dĺžka, ktorú v ten deň ťahal. Podľa všetkého sa zabudol zaistiť a spadol z výšky 7 metrov od posledného istenia, takže letel viac ako 14 metrov. Mal škaredo poranený členok a jeho lezecký partner bol z toho v takom šoku, že sa nezmohol na nič a nedokázal ani zavolať mobilom pomoc. Celá záchranná akcie od zavolania pomoci po naloženie zraneného trvala 15 minút. Angličania už ďalej hore nepokračovali, ale pomohli sa vrátiť spolulezcovi zraneného. Na vrchol sa dostali až dnes na tretí pokus.

Po označenom chodníku kráčame ďalej doprava. Ja kráčam ako prvý a kedže debatujeme, nezbadám veľkú šípku na skale. Všetci ma nasledujú, až prídeme k miestu, ktoré vyzerá zvláštne. Je tam síce provizórny zlaňák, ale to asi nebude naša cesta, preto sa vraciame späť. Po niekoľkých metroch nachádzame šípku. Je naozaj veľmi veľká, smeruje k čiernemu krížu, ktorý je aj v zostupovom tope. Niekde v týchto miestach asi zahynul pri zostupe Valsecchi.

Od kríža sú to už iba 2 zlaňovacie dĺžky. Angličania vyťahujú laná, na ktorých budeme zlaňovať aj my. Debata je v plnom prúde. Čaká nás posledné zlaňovanie. Cez kruh na zlaňovanie najprv prevlečú oba konce lana jedným smerom a urobia uzol. Jeden drží jedno lano, druhý druhé. Odštartujú sa a na tri hodia laná dole. Keďže to urobili zle, konce lán sa vyvlečú zo zlaňovacieho kruhu a obe laná padajú dole. Chvíľu na seba nechápavo pozerajú a potom sa na tom všetci smejeme. Nechápu, ako sa im to mohlo stať, práve na poslednom zlaňáku. Dole by sa to asi dalo aj zliezť, ale bolo by to nebezpečné. Riešime dilemu, čo by robili, keby tam boli sami. Vylieza z nich, že nemajú poistenie a sami konštatujú, že je to z ich strany nezodpovedné. Ostávam v údive a nechápem ako po tom, čo včera prežili, išli dnes bez poistenia. Pripisujem to mladíckej nerozvážnosti.

Poslednú dĺžku zlaňujeme všetci na našich lanách. Keď zídeme dole, podávam Jančimu ruku a s úsmevom konštatujem, že sa to podarilo. Na chatu Giannetti vo výške 2534 metrov prichádzame minútu pred deviatou večer. Angličania nám berú po pive, oni ostávajú spať v kuchyni na chate, keďže nič iné nie je voľné. Po hodinovej debate sa lúčime a ešte sa pýtame chatára na bivak Pedroni. Ukazuje nám smer po červeno bielej značke a miešanou angličtinou hovorí, že treba ísť hore, potom dole a doprava. Tri hodiny a sme tam. Mapu nemáme, ale Janči má v talóne náčrt trasy. V svetle čeloviek, sa vydávame a naberáme metre. Cesta je veľmi dobré značená. Nastúpali sme do výšky niečo pod 3000 metrov. Obloha sa vyčistila, hviezdy začínajú žiariť, ale pomaly sa dostavuje únava. Prišiel čas, dať si večeru. Ak nerátam energetické tyčinky, je to prvé jedlo od raňajok. Oravská slanina chuti výborne. Zvažujeme, či si dáme aj dezert v podobe gumených medvedíkov, ale ešte si ich nechávame v zálohe. Schádzame rozmočenou šotolinou v strmom teréne. Pošmyknutie by mohlo mať vážne následky preto kráčame pomaly. Nemôžem sa ubrániť pocitu, že toto je ta najťažšia časť celého dňa. Stratili sme značku, ale napravo aj naľavo žľabu sú snehové polia, takže stále klesáme dole až dôjdeme k plesu zakalenému z roztopeného ľadovca. Už sa len motáme ako bludné ovce, Janči navrhuje aby sme to zabalili a prečkali do rána. Začína si hľadať nejaký pelech. Vidina mäkučkej postele ma ženie dopredu a po 20 minútach znova nachádzam značku, ale neviem nájsť Jančiho. Pískam a hulákam o dušu a asi plaším nejaké horské kozy, lebo v žľaboch počuť padajúce kamene. Po chvíli stretávam rozospatého Jančiho, ktorý si už stihol dať krátkeho šlofíka. Spolu kráčame po značke hore kopcom. Čo to má byť? Chatár predsa vravel hore, dole a doprava. Prichádzame na kopec tvorený hromadou skál. Sú 2 hodiny ráno a ja sa zmierujem s myšlienkou že sa vyvalím na nejaký balvan. Po dvadsiatich dvoch hodinách pohybu sa únava hlási čoraz viac. Dávame si pauzu, rozprávame sa a hodnotíme dnešný deň. Počasie nevyšlo úplne podľa predpovede, ale nezmokli sme. To, že sme slnko skoro celý deň nevideli, mi nevadilo, práve naopak, zdalo sa mi, že podmienky v severnej stene by také mali byť. Dnešné lezenie bolo dobré aj v tom, že aj keď sme sa nevideli, stále sme sa dobre počuli. Obom sa nám zdalo, že výstup bol o niečo jednoduchší, ako sme čakali.

Jančimu sa miesto na bivak nepáči a chce ísť ďalej ešte aspoň 15 minút. Nedbám a pokračujeme ďalej. Po krátkej chvíli vidíme značenie bivaku a do 5 minút sme v bivaku Pedrony. Je to útulná plechová búda s dvoma trojposchodovými posteľami, perinami, dekami a stolom v strede. Spalo sa tam úžasne, totálna tma sa striedala s absolútnym tichom.

Ráno sa zobúdzame o pol jedenástej do krásneho dňa. Ešte trochu trekujeme a vystupujeme na vrch Trubinasca.

Z vrcholu máme znova možnosť vidieť ďalšiu záchrannú akciu na Severnej hrane Badile. Po ceste obdivujeme dvoch kozorožcov a jedného kamzíka. Opäť sa napájame na červeno-bielu značku, ktorá sa v sedle na hranici Švajčiarska mení na modro bielu. Úseky tesne bod sedlom Trubinasca sú z oboch strán preistené reťazami a oceľovými lanami. Nikde sa neplašíme, skôr sa kade tade povaľujeme. Na chatu Sasc Furä prichádzame večer. Konečne prišiel čas na dezert a pochutnávame si na gumených medvedíkoch. A tu sa naša cesta v Cassinových šľapajách končí.

V rámci 50. výročia prelezu sa v roku 1987 majster Cassin znova vybral do svojej legendárnej cesty na Piz Badile. Kvôli zdržaniu filmárskeho štábu výstup opakoval. Cassin vo veku 78 rokov preliezol túto cestu za jeden týždeň 2-krát.

Deň pred naším výjazdom 10. 8. 2017 do steny naliezla poľská dvojica. Kvôli zlým podmienkam volali v štvrtok večer o pomoc. Liezli Cassinovu cestu, dostali sa až hore na severnú hranu. V ten deň helikoptéra nedokázala vzlietnuť. Na druhý deň v piatok prišla pomoc, 26 ročný Poliak bol pri vedomí, ale jeho 35-ročný lezecký partner do rána zomrel od vyčerpania...

23. 8. 2017, týždeň po tom ako sme opustili dedinu Bondo, sa okolo 11 hodiny z Piz Cengala zrútila obrovská skalná masa odhadovaná na 4 milióny kubických metrov, ktorá zároveň uvoľnila obrovské množstvo vody z ľadovca. Celá masa sa zosunula na dedinu Bondo. Ľudí z chaty Sasc Furä aj Sciora museli evakuovať letecky. Cesty uzavreli a celú dedinu Bondo evakuovali kvôli hrozbe ďalších zosuvov. Osem ľudí bolo na druhý deň nezvestných a spustila sa pátracia akcia. O dva dni neskôr sa uvoľnila ďalšia masa skál. Záchranné zložky unikli pred nebezpečenstvom v poslednej chvíli. Pátranie po nezvestných kvôli pretrvávajúcemu nebezpečiu a nízkej šanci na prežitie ukončili. Cestu, po ktorej sme sa presúvali na parkovisko Laret, zavalilo.

Hory nám znova ukazujú svoju silu, voči ktorej je človek stále len bezbranným tvorom...

Spomienka na zostup.

Ďalšie informácie

Tretia veža Cima Ovest di Lavaredo na druhý pokus

Ako sme sa nechali zvesiť z Tretej veže

Zimný sólo prechod hrebeňa Nízkych Tatier

Tatranská Haute Route

15 hodín v južnej stene Marmolady

Ako sme vyliezli legendárnu Hokejku

Ako sme vyliezli severnú stenu Cima Grande di Lavaredo via Comici

Výstup na Matterhorn

Ako sme sa aklimatizovali na Matterhorn

Vydané: 2017-09-18
Aktualizované: 2017-09-18

Kategórie: Horolezectvo