Ako sme sa nechali zvesiť z Tretej veže

Tento rok som nemal v pláne liezť niečo ťažké, ale osud to zariadil inak. Mojím plánom bol horský triatlon „ORAVAMAN 2022“. V podstate by sa dalo povedať, že odkedy začalo to divné obdobie vírusu, s lezením som prestal. Horám som ostal verný viac v zime na skialpoch a bežkách. Párkrát som bol liezť niečo cvičné, ale kondícia a lezecká forma išli smerom nadol, nahor šiel hádam iba vek a kilečká. Ešteže som mal štartovné číslo na triatlon spred dvoch rokov a tak bolo potrebné dať sa do formy.

Janči mal vo svojich cieľoch úplne jasno. Severná stena Cima Ovest, cestou Cassina z roku 1935. Náročnosť cesty je klasifikovaná 8 UIAA (6+/A0). Do tejto cesty spolu s nejakým borcom už skoro aj naliezol, ale nakoniec si to kvôli poveternostným podmienkam rozmysleli a liezli namiesto toho na Cima Picolu a na Picolissimu. Takže Jančimu to prvý raz nevyšlo, aj keď podľa toho, čo som počul, chcel do toho naliezť hoci aj za nie najlepších podmienok.

Po jeho neúspešnom pokuse sme sa o tom bavili a vravel mi, že potrebuje ako spolulezca niekoho ako som ja. Niekoho, kto sa postaví pod stenu a nepozerá na to, či fúka vietor, či bude pršať alebo je zima. Nebudem klamať, celkom mi to lichotilo, ale vzhľadom na to, že som bol určitú dobu úplne bez lezeckej formy, som bol vo svojich vyjadreniach skromnejší. Predsa postaviť sa pred takúto klasiku je výzva nielen pre dobrého lezca, ale, ako som čítal, aj pre horského vodcu. Keďže som neskôr už bol v pomerne dobrej kondícii a ubudli mi aj nadbytočné kilá, povedal som mu, aby sme skúsili moje lezenie v Rakúsku v Hollentali - v Raxe. Uvidí sa, ako mi to pôjde. Vravel som mu, aby vybral niečo ľahšie, že je to ako prvé rande po rokoch, aby som nepohorel. Nepočúval ma a vybral cestu Daham is Daham, 500 metrov lezenia v obtiažnosti 7+. Povedal mi, že ak to v ťažkých miestach nepôjde, tak to mám hákovať. Keď sme prišli pod stenu, bola ešte dosť mokrá, preto sme zvolili cestu Durststrecke -7/7. V ten deň mal Janči v tejto ceste najhorší pád počas svojho lezenia – lezie vyše 10 rokov. Pri páde sa mu lano zachytilo o pätu a to ho otočilo a spadol dole hlavou asi 5-7 metrov. Našťastie to bolo v kolmej a takmer rovnej stene bez vyčnievajúcich skál. Poranil si prst a spôsobil modriny. Liezol som potom po jeho krvavých stopách. Obaja sme si uvedomili, ako sa lezenie za okamih môže zmeniť na boj o holý život.

V ten deň som dosť bojoval a opäť som začať prekonávať strach z expozície a prázdna pod nohami. Tie pocity mi zachutili, a tak sme sa dohodli, že začnem tvrdo trénovať. Janči ma začal drezírovať ako cirkusového koňa. Dvakrát do týždňa sme liezli na Pajštúne a jeden víkend v priebehu dvoch týždňov na bigwalle v Hollentali. K tomu ešte silová príprava na hrazde doma a tréning traverzov na múriku. Zároveň sa mi ale blížil termín triatlonu a ja som občas nevedel, čo má v tréningu prioritu. Vôbec to nie je jednoduché trénovať tak, aby človek obstál v náročných pretekoch a zároveň mal formu potrebnú na zdolanie ťažkej severnej steny. Preto sme sa dohodli, že do Dolomitov pôjdeme až v auguste a po triatlonových pretekoch sa začnem venovať výlučne lezeniu.

Nebolo to teda ľahké, ale do lezeckej formy som sa dostal. Už keď sme sa začali pretekať na Pajštúne v rýchlosti lezenia v ceste Polmesačná špára (7+), cítil som, že by z výletu do Dolomitov mohlo niečo byť. Ani raz som nebol rýchlejší, ale zaostával som iba o niekoľko sekúnd. Jano to dokázal vyliezť pod 50 sekúnd. Mal natrénované za dvoch. Nemal problém za deň vyliezť 40 ciest a to lozil v obtiažnosti od 6 do 8. Jeho metre by som nestihol, ale v podstate mal som byť iba sekundantom a tie najťažšie dĺžky som mal ísť na druhom konci lana.

V Dolomitoch sa vyčasilo, a tak som si zobral neplánovane dovolenku. Na výpravu sme išli štyria, ale liezť sme mali iba dvaja. Jano zobral frajerku aj spoločného kamaráta. Cesta nám ubehla rýchlo, aj keď som mal pocit, že trochu nás navigácia ťahala okľukou. Cestou sme ešte preberali detaily, akú výbavu zoberieme. Čo sa týka lana, úplne sme sa nedohodli, či berieme dvojičky alebo iba jedno lano. To sme chceli doriešiť až ráno.

Už len samotný trekking okolo Tre Cime je nádherným, až dych berúcim zážitkom. Dolomity sú prekrásne hory a určite stoja za návštevu. Na horné parkovisko, kde cena parkovného zdražela zo 7 euro na 35 euro za noc - Rifugio Auronzo parking - sme prišli, keď sa slnko skláňalo za horizontom. Na týchto miestach som bol iba jedenkrát, keď sme liezli severnú stenu na Cima Grande via Comici. Napriek tomu som sa tu cítil, akoby som tu bol už mnohokrát a všetko tu poznal. Keďže čoskoro sa malo zotmieť, rýchlo som si šiel hľadať pelech hore do dier vysekaných počas 1. svetovej vojny. Nikoho som tam nestretol. Janči rozložil stan a ostal spať na parkovisku. Rozmýšľal som nad tým, či je dobrý nápad ostať sa váľať s frajerkou v stane. Nezahlási mi ráno, že on patrí medzi borcov, čo dosiahli vrchol už v základnom tábore? Neurazíme tým božstvo hôr? Predsa len ideme do pomerne náročnej steny a cesty. V tejto stene je aj najťažšia cesta v celých Dolomitoch Pan Aroma za 10+.

Dorazili sme s Robom do diery, nafúkol som si karimatku a šiel spať. Robo sa ešte dohadoval s dvoma Čechmi na spoločnom zajtrajšom programe. V noci som nespal takmer vôbec, len som sa prehadzoval a pozeral každú chvíľu na hodinky. Za mnou bolo počuť kvapkanie vody zo skaly, z doliny kravské zvonce. Hneď pod parkoviskom bolo stádo kráv, ktoré celu noc vyzváňali.

Na každej podobnej výprave ma zvykol Janči ráno budiť a ja som ho presviedčal ako školák nech ma ešte chvíľu nechá spať. Tento raz to bolo celé akosi iné. O tretej ráno som bol vcelku rád, že konečne ideme do akcie. Dolu na parkovisku sa zdalo, že ešte všetci spia. Ticho šepkám smerom k Janovmu stanu a on hneď vylieza, už nespí, vlastne celú noc skoro vôbec nespal kvôli cenganiu zvoncov.

Rýchle raňajky, balenie a o pol štvrtej sme vyrazili za svitu hviezd a čelových lámp. O lane sme sa už nebavili. Ja som nechal pri veciach 60-metrové lano, na ktorom som ležal a Janči to bral asi ako hotovú vec. V sprievodcovi bolo odporúčané jedno lano dlhé 50 metrov, my sme mali ešte o 10 metrov viac. O dvojičkách sme už neuvažovali.

Už som presne vedel, čo sa bude diať, lebo pár podobných výstupov už máme za sebou. Mne to vždy chvíľu trvá, kým sa ráno rozhýbem a vedel som, že ma Janči bude hnať na nástup svinským krokom. Bol som na to pripravený, ale aj tak som ho presviedčal, že máme čas, celý deň pred sebou a presne kvôli tomu sme si privstali. Nechcem sa plašiť a opakujem príslovie: “Pomaly ďalej zájdeš.“ Počasie hlásili dobré, s možnosťou slabých ranných zrážok. Ako sme kráčali, nad vrcholmi bolo vidieť tmavé mraky. Po ceste bola kaplnka, kde som sa na pár minút zastavil.

Ďalej sme kráčali zhora popri severných stenách, ale mal som pocit, že je to obtiažnejšie, preto som navrhol zísť dolu a ísť spodnou cestou. Ďaleko za nami sme videli kráčať ľudí s čelovkami. Dúfal som, že aj keď je streda, nebudeme v ceste liezť sami. V každej veľkej stene sme sa doteraz stratili a hľadali sme cestu. Zároveň vždy sme mali šťastie, že sa tam nakoniec niekto objavil, koho sme potom chvíľu nasledovali. Spomalil som, aby nás čo najskôr dobehli, ale akosi sa stratili z dohľadu.

Prichádzame na nástup a ja som ešte stále ako vyoraná myš. Prístup sa mi zdá byť komplikovaný, neviem, či tam došlo k nejakým zosuvom, ale vychodenú cestičku nevidím. Zdá sa mi nebezpečné driapať sa šotolinou. Terén je strmý a pri páde alebo zosuve by to mohol byť problém. Janči už stihol zájsť za roh. Je už vo svojom živle. Ja čakám na rohu severnej a západnej steny na pokyny, hladkám skalu a prihováram sa, aby k nám bola zhovievavá. Pomaly sa začína brieždiť a svetla je stále viac. Janči kričí, že mám ísť za ním. Volím cestu ako on mimo šotoliny lezeckým traverzom. Napriek tomu, že to bolo len pár metrov, pád by predstavoval veľké riziko. Ďalej už kráčam po spevnenej časti. Prichádzam k Jančimu a on mi ukazuje smer, kde predpokladá nástup. Pýtam sa ho, či by nebolo rozumné na niekoho počkať, aby sme mali istotu, že sa nestratíme. Vraví mi, že sa určite nestratíme, že topo budeme na každom štande kontrolovať. Ide ďalej roklinkou, ktorou preteká voda. Je tam aj staré lano. Po chvíli mi oznamuje, aby som šiel za ním, že našiel nástup. Pýtam sa, či si je istý, tvrdí že áno. Mám taký zvláštny pocit, veď severná stena je hodný kus od nás, ale doteraz sa nikdy nestalo, že by nástup netrafil.

Doliezol som k nemu pomocou starého lana, voda tiekla všade okolo. Nejako mi to celé nesedelo, zdalo sa mi, že sme sa od severnej steny veľmi vzdialili a sme v západnej stene. Sám seba som presviedčal, že to asi je nejaký nový variant. Janči nestrácal ani minútu a pustil sa do lezenia. Ani som si ho nestihol zapnúť do istenia. Opäť som mu vyčítal unáhlenosť. Asi v polovici prvej dĺžky zakričal, že niečo zhodil, priamo som na neho nevidel, len som čakal, čo poletí. Podľa tónu jeho hlasu som vedel, že to bude veľký šuter. Mal som dobrý rozhľad aj priestor, kde sa uhnúť. Skala ako hlava ma našťastie asi tri metre minula, ale dopadla tak 10 cm od lana na zemi. Pri spustenom adrenalíne telo reaguje oveľa pohotovejšie, takže som mal pocit, že kameň padal spomalene. Ešte som skontroloval lano, či náhodou nie je preseknuté.

Keď som už skoro doliezal prvú dĺžku, pocítil som, že mi padá magnéziové vrecko. Mal som ho priviazané na 3 uzlíky a aj tak sa hneď odviazalo. Videl som, ktorým smerom dolu padalo, tak som poprosil Jančiho nech ma spustí nadol. Nechcel o tom ani počuť, tak sme sa 5 minút dohadovali. Chcel mi dať svoje, ale ja som trval na tom, že bez môjho vrecka ďalej neleziem. Mám k nemu citovú väzbu, sprevádzalo ma počas všetkých výstupov a nosím ho ako talizman. Nakoniec ma spustil až úplne dolu, ale nikde som ho nenašiel. Vzdal som to s nádejou, že sa poň vrátim.

Druhú dĺžku znovu ťahá Janči. Nie je to ťažké lezenie, ale v strašne rozsypanom teréne. Dávam pozor na stupy aj na chyty, aby som niečo nevytrhol. V druhej dĺžke na mňa spadli dva kamene o veľkosti slivky. Jeden do helmy, druhý do ruksaku. Hovorím si, že do tohto kameňolomu ma už nikdy nikto nedostane. Pozerám si topo a vôbec nič nesedí. Myslím si, že Janči to natiahol cez dva štandy, ale žiaden štand nikde nevidím. Je to celé divné. V tretej dĺžke máme ísť do mierneho traverzu, ale Janči ide priamo hore. Podľa vylezených metrov sme mali začať traverzovať, ale tu vedú skoby iba cestou hore. Vravím Jančimu, že liezol nesprávne, a že sa musí vrátiť. Necháva na štande karabínu a spúšťa sa dolu ku mne. Pozeráme sa do topa obaja, ja tam vidím jasný traverz. Janči má ísť ako prvý, ale nechce ísť, kde ho posielam, považuje to za veľmi ťažké. Znova ide trochu vyššie a začne traverzovať. Tu sa už končí sranda, lebo terén je ťažký a asi 10 metrov vlastne nič nezaložil. Nechcem si predstaviť, čo by sa stalo, keby vypadol. Napokon založil niekde frenda a neskôr aj slučku. Sám si vydýchol, lebo aj jemu bolo jasné, že riskujeme. Potom kričal, že našiel štand, a že to už bude všetko v pohode. Liezol som za ním. Pri traverze, kde je istenie vzdialené 10 metrov, nie je druhý koniec lana žiadnou výhodou. Vedel som, že nesmiem chybovať a plne som sa koncentroval na každý chyt a stup. Našťastie som to bez väčších problémov doliezol. Ďakujem tréningu traverzov na múriku pod Židovským cintorínom v Bratislave.

Doliezol som k Jančimu a povedal som mu, že rizika je viac, než som ochotný podstúpiť. V dĺžke, ktorú preliezol, nenašiel žiadnu skobu. A terén bol zvetraný. Podľa topa sme mali už traverzovať, ale skoby boli iba nad nami. Videl som viacero videí z tejto cesty, ale žiadne miesto som ani náznakom nespoznával. Janči vravel, že je to ťažká dĺžka. Podľa topa nič nesedelo, našťastie skoby boli vedľa seba veľmi často. Videl som, ako sa ťahá po expreskách a bolo mi jasné, že budem robiť presne to isté. Nevedel som si predstaviť, ako by v týchto miestach mohol Cassin zobrať do ruky kladivo. Čítal som, že na jednom mieste zatĺkal skobu 4 hodiny, ale sotva to bolo v tomto náročnom previse.

Robil som, čo som vládal a cítil som, že mi ubúdajú sily. Bolo to asi to najťažšie lezenie, aké som na skale kedy skúsil. Doliezol som za Jančim a cítil som, že sme sa stratili a čakajú nás už len problémy. Zo štandu išla ďalšia dĺžka po skobách cez traverz. Opäť veľmi ťažké lezenie, našťastie skoby sú blízko pri sebe a tak veľký problém v prípade pádu nehrozí. Doliezam na štand k Jančimu. Bol tam v previse výstupok asi 30 x 30 cm. Zároveň tam bolo pripevnené lano, ktoré išlo cez 2 štandy dolu. Boli sme takmer na hrane severnej steny a ja som si myslel, že Cassinova cesta je niekde 50 – 70 metrov pod nami.

Ďalšia skoba viedla smerom hore, Janči sa do nej zapol a pokračoval nahor. Zrazu ďalšie skoby nevidel a už liezol iba po vlastnom istení. Zakrátko s výkrikom spadol, zadržal ho frend, ktorý založil. Nevideli sme na seba, on bol v miernom šoku, ale komunikoval so mnou. Trocha sa udrel a celé sa to v ňom nejako zlomilo. Keď sa asi po 10 minútach upokojil, začali sme zvažovať naše možnosti.

Už sme sa nepresviedčali, že všetko je v poriadku. Vedeli sme, že máme problém a otázka znela, ako z toho von. Ja som navrhoval spustiť sa po fixnom lane, ktoré bolo pri mne. To lano tam ale nie je na spúšťanie, je tam kvôli previsu. Slúži na pridržiavanie ku skale, lebo inak by sa človek spustil a ostal mimo kontaktu so stenou. Náš problém bol, že sme mali lano dlhé iba 60 metrov a ak by sme ho dali na polovicu, získali by sme iba 30 metrov. To nemuselo stačiť stačiť na zlanenie ku štandu pod nami.

Chcel som nájsť riešenie pomocou mobilu, ale, žiaľ, nemal som internetový signál. Predsa len som sa chcel skúsiť spustiť, ale Janči to nepokladal za rozumné. Ak by vysvitlo, že lano je prikrátke, musel by som liezť späť a to by zabralo veľa času. Pritom sme nevedeli, kde sme. Skoby sme so sebou nemali a pravdepodobnosť, že by sme celú stenu zlanili, bola takmer nulová. Stena je príliš rozbitá. Ja som dúfal, že trafíme Cassina a polezieme ďalej. Janči ešte skúšal pokračovať nahor, ale vravel som mu, že pokiaľ nevidí skoby, tak nech nepokračuje po vlastnom istení. Nevedel som, ako to nad ním vyzerá, ale previs nado mnou sa mi zdal byť neleziteľný. Boli sme v nejakej ťažkej ceste - ktovie, aké ťažké dĺžky by nás ešte čakali. Vedeli sme, že nesmieme urobiť chybu. A ísť do rizika by bolo chybou. To, čo sme doteraz liezli, bolo oveľa náročnejšie ako to, čo sme mali v pláne. Hore do neznáma, kde nebolo vidieť žiadnu skobu, som určite ísť nechcel. Existovala cesta späť, po ktorej sme prišli, mohli by sme použiť štandy, ale v niektorých miestach to bolo rozsypané a niekde previsnuté. Pri zlaňovaní by sme mohli niečo spustiť, čo by si odskákal ten, ktorý by zlaňoval ako prvý. Túto možnosť sme zamietali. Zároveň sme zvažovali, či nebudeme mimo dosahu telefónneho signálu, ak odídeme z tohto miesta. Potom by sme si ani pomoc nevedeli zavolať. Keď som bol už takmer rozhodnutý, že to idem skúsiť dolu, Janči povedal, že sa tu nechce zabiť. Aby som zavolal helikoptéru.

Opäť som vytiahol telefón a zistil som, že nemám ani signál. Napriek tomu som to skúšal na 112, ale bezúspešne. Oznámil som Jančimu, že to vyzerá tak, že si budeme musieť poradiť sami. Pokiaľ by sme sa o nič nepokúsili, bol by to veľmi nepohodlný bivak. V polohe v ktorej som bol, mi začínali tŕpnuť nohy. Keď sa do večera nevrátime, hádam nás ráno príde niekto hľadať. Janči na tom nebol o nič lepšie. Visel na frende, ktorý držal, ale nemal istotu, že nepovolí. Ďalšiu skobu mal 5 metrov pod sebou. Bol za hranou, tak sme sa len počuli. Spustil som ho trochu nižšie, aby si urobil provizórny štand. Aspoň, že bol celý. Telefonovať skúšal aj on. Chvíľami mal slabý signál, tak volal pomoc. Číslo na horskú službu sme si nevzali. Viem, že teória káže mať ho uložené v telefóne, ale vždy som si myslel, že to môže priniesť smolu. Janči volá na 112, netušíme kam, ale operátor o severnej stene Cima Ovest ani nechyruje. Začína boj po telefóne, s vysvetľovaním situácie, s výpadkami signálu a prerušovaním hovorov. Asi po 40 minútach, keď bolo potrebné aj esemeskovať, sme sa dozvedeli, že máme čakať. Pravdu povediac, už sme sa nikde neponáhľali. Po chvíli som uvidel vrtuľník. Tí sú rýchli – povedal som si. Akurát že mal modrú farbu a letel ďaleko a vysoko. Podľa všetkého to bol vyhliadkový let alebo niečo podobné. Jančimu opäť zvonil telefón, teraz už od horskej služby. Kvôli slabému signálu sa nevedeli skontaktovať, ale na 3. pokus sa to podarilo a opäť im všetko zopakoval. V priebehu asi 40 minút som počul to isté asi 10-krát. Janči nakoniec dostal odpoveď, že nás prídu zvesiť. Pre mňa to bola helikoptérová premiéra. Jančiho už raz helikoptérou brali - pred 13 rokmi v rakúskych Alpách. Bola to policajná helikoptéra, pretože bol svedkom nehody. Niekoľko jeho známych už malo skúsenosť s podobným zásahom, tak mi dával inštruktáž, čo sa bude diať. Najprv podľa všetkého zoberú jeho. Je to logické vzhľadom na to, že ho stále istím. Vravel mi, že priletia, odrežú nás z lana a výbava tam celá ostane, tá ich nezaujíma. Dohadovali sme sa, že zatiaľ pozbierame všetko, čo sa dá. Stále sme čakali, ale nálada už bola lepšia. Asi po 20 minútach sme počuli v diaľke zvuk helikoptéry. Pristála najprv dolu pri chate Lange Alm, kde vystúpil zdravotnícky personál. Pozeral som sa na previs nado mnou a rozmýšľal som, ako nás asi dajú dolu. Ak sa helikoptéra priblíži bezpečne ku skale, stále bude kvôli previsu veľký kus od nás. Keď sa helikoptéra približovala, signalizoval som písmeno Y – potrebujeme pomoc.

Vo videu popisujem situáciu, do ktorej sme sa dostali a zaznamenávam aj chvíle záchrannej akcie:

Rozmýšľal som nad tým, čo si asi o nás záchranári myslia. Helikoptéra priletela asi 50 metrov nad nás, bola len pár metrov od skál. Z nej sa spustil záchranár - bol od nás vzdialený asi 10-25 metrov. Pilot sa niekoľko minút neúspešne usiloval dostať záchranára k nám. Chvíľu sa dohadovali cez vysielačku a potom sa to začalo. Pilot helikoptéry letel ponad previs a rozkýval záchranára na lane. To čo sa odohrávalo predo mnou, som nevidel ani vo filme. S chirurgickou presnosťou, v dokonalej súhre priletel záchranár k Jančimu. Janči mu podal ruku. Bolo to ako podanie ruky v Michelangelovej maľbe v Sixtínskej kaplnke. Záchranár pripol Jana na lano navijaka, prererezal naše lano a už spolu leteli. Samotné spojenie záchranára s Jančim trvalo iba pár sekúnd. Letel okolo mňa a ukazoval palcom, že všetko je v poriadku.

Rýchlo som ešte pozbieral výbavu, na ktorú som dosiahol a zmotal som lano. Na štande som visel už iba v odsedákoch. Situácia sa opakovala akoby cez kopirák. Záchranár ku mne priletel, hneď si ma pripol, a kým mi stihol odstrihnúť odsedák, rýchlo som vycvakol karabínu a plachtili sme vzduchom.

Videl som celú severnú stenu, aj logickú líniu kľúčového traverzu Cassina som úplne jasne pozoroval. Bola dobrý kus pod nami. Nado mnou rotor helikoptéry a vôkol prekrásne scenérie. Stres už úplne opadol a užíval som si to ako vyhliadkový let. Rýchlo ma vtiahli navijakom do helikoptéry a za minútku sme pristali. Vystúpil som z helikoptéry za veľkého aplauzu davu ľudí naokolo. Každý mal v ruke telefón a natáčal. Cítil som sa ako celebrita, len namiesto červeného koberca som videl samé kravské lajná. Janči ležal vyvalený medzi starými kravskými lajnami pred severnými stenami Tre Cime a pri ňom dvaja zdravotníci. Bolo okolo dvanástej. Krásny slnečný bezveterný deň. Spísali sme formality ohľadne zásahu a keďže sme boli obaja v poriadku, helikoptéra odletela. Záchranári nám ešte stihli povedať, že sme mali veľké šťastie. Záchranná akcia bola komplikovaná, v náročnom teréne. Mali sme šťastie na počasie a zázrak bol aj to, že sme tam vôbec chytili signál. Ešte nám odporúčali, aby sme sa v ten deň už o nič nepokúšali, aby sme išli tak maximálne na pivo.

Ľudia sa pomaly rozišli a ja som chcel pohľadať moje magnéziové vrecko. Šli sme na nástup spoločne. Pozerali sme sa na miesto, odkiaľ nás dávali dolu a boli sme radi, že sme to nezlaňovali. Janči po krátkej chvíli vrecúško našiel, zletelo až úplne dolu, pod staré fixné lano.

Cítil som sa dobre a navrhoval som Jančimu, aby sme šli späť do cesty. Bolo by to ale s bivakom, za svetla by sme to asi nestihli. Janči bol nekompromisne proti. Navrhoval som teda odložiť to na druhý deň. Počasie malo byť dobré. Janči o ničom podobnom nechcel ani počuť. Vravel, že s lezením končí. Bral som to tak, že ešte stále je v miernom šoku a nevie, čo hovorí.

Spoločne sme prišli do sedla Patternsattel, Janči sa v krčme stretol s frajerkou. Ja som bol plný energie a vybral som sa feratou na Paternkopfel.

Ľudí, ktorých som stretol cestou, som sa pýtal, či mali dobrý výhľad na helikoptéru. Vravel som im, že to dávali dolu mňa. Všetci ostali v nemom úžase. Na vrchol som prišiel okolo sedemnástej. Deň bol stále krásny, sedel som v spoločnosti havranov pod vrcholovým krížom. Obzeral som si severné steny. Presne som videl, kde sme skončili. Videl som, kadiaľ sme mali ísť, aj celú logickú líniu s traverzom. Po boji som bol múdrejší... Celé som si to opäť predstavoval a cítil som sa, akoby som bol na rande, kde bolo fajn a zrazu kvôli nejakej banalite sa situácia náhle zvrtla a všetko sa pokazilo. Asi hodinu som sa kochal pohľadom do severných stien. Bolo to rozprávkovo krásne, ale v kútiku duše som cítil príchuť sklamania a zlyhania. Stena nám poriadne naložila – toľko, čo sa do nás zmestilo.

Janova frajerka nás celý deň pozorovala, bola v severnej stene Cima Picola. Robo strávil pekný deň s českými kamarátmi, taktiež boli na vrchole Paternkopfel.

Na druhý deň som sa pokúšal Jančiho nahovoriť na druhý pokus, ale videl som, že si to musí v hlave celé utriediť. Pôvodne som si myslel, že viem, v ktorom mieste sme urobili chybu. Potom sme ale pátrali ďalej a zistili sme, že sme neboli ani v jednej dĺžke Cassinovej cesty. Od nástupu sme začali úplne inú cestu, ktorá bola vzdialená podľa môjho odhadu aj 80 metrov od Cassina. Jej presný názov neviem. Z tej sme potom traverzovali do nejakej inej cesty, kde sme dali tú najťažšiu dĺžku a z tej sme pretraverzovali do Piliera veveričiek (Sconciatolli), cesty v obtiažnosti 8+/9-. Neskôr sme zistili, že tie najťažšie dĺžky boli už pod nami. Čakali nás už iba dve dĺžky za 7- a potom ľahké lezenie na vrchol. V mieste, kde Janči vyletel, bolo potrebné viac traverzovať a potom ísť špárou hore. Podľa všetkého by sme to bez problémov doliezli. Sklamanie bolo potom o to väčšie.

Ďalší deň sme v sprievode českých kamarátov dali namiesto lezenia spoločné člnkovanie a kúpanie na Lago Braies a turistiku na vrchol Seekofel. Deň potom sme za zlého počasia prišli ku krásnemu jazeru Sorapiss.

Stalo sa, čo sa stalo a nemá zmysel hľadať vinníka. Dôležité je poučiť sa. Podľa všetkého, keby sme ráno zobrali dve 60-metrové laná, ktoré sme mali v kufri, skúsili by sme zlaniť v kľúčovom mieste dolu. Ak by sme to urobili, po troch dĺžkach by sme boli v Cassinovi v mieste, kde sme mali v tope naznačené neísť hore, ale traverzom.

Dodatočne mi prišla spomienková pohľadnica za rýchlosť z Rakúska a taktiež každý dostal pozdrav z Talianska. Janči dostal faktúru v hodnote 5 110 eur ja v hodnote 4 970 eur. Každá minúta záchrannej akcie stála 140 euro. Spolu trvala záchranná akcia 72 minút. Keďže sme členmi horolezeckého klubu a obaja máme celoročné poistenie extrémnych športov, malo by to byť hradené poisťovňou. Počas výstupu sme prišli o jednu karabínu, meter lana, frend a dve expresky.

Na záver ešte spomeniem, že sme boli takí namotivovaní, že sme sa po návrate domov ešte chceli do steny vrátiť. Aj sme boli dvakrát pobalení a ráno sme mali vyraziť, ale Janči to na poslednú chvíľu kvôli počasiu zrušil. Bral to tak, že už to chce vyliezť na istotu, keďže to bude 3. pokus. Ja som to zasa bral tak, že je ťažké vyliezť Cassina, keď do toho človek ani nenalezie. Popravde nemá asi zmysel riešiť, čo by bolo, keby bolo. Bol to zážitok a verím tomu, že ak bude kondícia, budúci rok to skúsime opäť.

Niekto by mohol namietať, že sme tam vlastne ani nič neskúsili. Počasie sme mali dobré, času sme mali dosť a všetky okolnosti nám hrali do karát. Namiesto toho sme sa nechali zvesiť. V podstate by to bola pravda. Išlo akurát o to, že sme nechceli riskovať. Horolezectvo a lezenie patria medzi nebezpečné športy, kde sa snažíte minimalizovať riziko na čo najnižšiu úroveň a vždy je dôležité udržať riziko pod kontrolou. Existuje prijateľné a neprijateľné riziko. Dobrý partner vám pomôže na vrchol, ale zároveň vám pripomenie riziká, ktoré to obnáša a vy by ste sa mali vždy snažiť udržať riziko v prijateľnej miere. Pokiaľ chcete ostať nažive, nesmiete pokaziť vôbec nič, nemôžete si dovoliť robiť chyby. Pri lezení sa snažíte urobiť maximum, ale nechcete hlúpo riskovať. Ak pri tom zomriete, ste nielen mŕtvy, ale ešte si narobíte aj hanbu. To vás už možno trápiť nebude, ale aj tak myslíte na to, koľko bolestí spôsobíte tým, na ktorých vám záleží. Nemôžete nemyslieť na riziko. Musíte dokázať, že ste dobrý a dokážete sa ovládať, poznať svoje hranice a neprekročiť ich. Lezenie vás odmení, ale musíte prežiť. Vaši blízki sú v pohode, ak je všetko v poriadku, vtedy sa lezenie stáva potešením a stojí zato. Ale ako všetci vieme, problém je, že to nedopadne vždy dobre. Ľudia zomierajú a to sa žiaľ nikdy nedá ospravedlniť. My, ale túžime po živote...

Viac o lezení v Dolomitoch