Ako sme sa aklimatizovali na Matterhorn

Na vrchol Weissmiesu (4 017 m) sme mali v pláne vystúpiť v rámci aklimatizácie na náš hlavný cieľ, ktorým bol vrchol Matterhornu. Našou cieľovou stanicou bolo parkovisko v Saas Grunde, kam sme sa dostali po nekonečných švajčiarskych serpentínach. Za odmenu sa nám naskytlo množstvo krásných výhľadov. Niekedy okolo druhej poobede sme po rýchlom obede vyrazili z parkoviska pod lanovkou. Batohy sme mali nabalené tak na jeden deň, ale rátali sme s bivakom. V pláne sme mali prespať čo najvyšsie a ráno vystúpiť na vrchol, čo je nenáročná ľadovcová turistika. Padol aj návrh, že by sme sa mohli vyviezť na hornú stanicu lanovkou. Vôbec som s tým nesúhlasil a nebolo žiadnej sily, ktorá by ma donútila nastúpiť do kabínky. Jediný, kto silou mocou trval na lanovke bol Janči, ale nakoniec sa nechal rýchlo presvedčiť, lebo pochopil, že by sme si ho doberali do konca výletu.

Tempo sme mali pohodové, Mišo s Lucianom kráčali bosí. Prechádzali sme cez malú horskú usadlosť Triftalp, kde boli klasické drevenice. Pokračovali sme smerom na medzistanicu lanovky Kreuzboden vo výške 2240 metrov, kde sme si urobili malú pauzičku. Trochu spŕchlo, ale vzhľadom na teplotu vzduchu to bolo príjemné.

Mliečne hody

Po asi hodinovej pauze, keď sme sa pohli ďalej, povedal Lucián niečo po slovensky. Náhodou išiel práve vtedy naokolo Matej z Banskej Bystrice. Dali sa do reči a vysvitlo, že majú spoločných kámošov. Matej išiel akurát dojiť kravy, ktoré sa pásli neďaleko lanovky. Šiel som za Luciánom a skromne som dúfal, že sa napijem čerstvo nadojeného mlieka. Zoznámil som sa s Matejom, ktorý mi podal ruku a druhou mi podával pivo. Vravím mu, že ak by sa dalo, radšej by som si dal to teplé mlieko, čo nadoja. Trošku nechápavo sa na mňa pozrel a s úsmevom povedal, že jasne, mlieka majú dosť. Matej nás zoznámil so svojou priateľkou z Brna. Zložil som si batoh trochu ďalej na lúke a nedočkavo som čakal.

Aby som uviedol čitateľa do obrazu, denne priemerne vypijem najmenej liter mlieka. Dokonca by som povedal, že som na mlieku závislý a začne sa mi o ňom snívať, ak ho nepijem viac ako 3 dni. Keď som sa teraz napil, bola to jedna veľká poézia. Na horách chutí všetko akosi lepšie, ale také dobré mlieko som nepil ani nepamätám. Ak si človek predstaví, že sa kravy pasú na prekrásnej alpskej lúke posiatej bylinami, obkolepenej štítmi a vrcholmi, v čistej a krásnej prírode, niet divu, že mlieko chutilo sladko a veľmi jemne zároveň. Snažil som sa chovať slušne preto som vypil iba dva litre. Každý jeden glg vyvolával eufóriu. Lucian si taktiež pochutnával.

V tom slastnom opojení som si nevšimol, že mi jedna krava prešla cez batoh. Bol trošku od lajna. Mal som zlý tušák, lebo stúpila na vrchlík, kde som mal foťák, okuliare a čelovku. Všetko to bolo v puzdre, na ktorom bola preliačenina od kopyta, ale našťastie bolo všetko celé a v poriadku. Rozlúčili sme sa a pokračovali sme za Mišom a Jančim, ktorí akosi nezdieľali moje mliečne nadšenie. Opláchol som batoh v potoku a povedal som si, že sa na tú kravu hnevať nemôžem.

Výstup na štvortisícovku Weissmies

Po necelej hodine cesty sme došli na Weissmieshutte (2726m), kde sme si doplnili vodu. O ďalšiu hodinu sme došli na poslednú chatu, Hohsaas (3200m), kde sa končí lanovka. Pod terasou spodnej chaty, ktorá je už neobývaná, sme sa zložili. Začalo pršať, no Mišo vytiahol celtu a prekryl terasu nad nami. Dali sme si rýchlu večeru a zaľahli. Janči nás nad ránom každú chvíľu budil, aby se sme vstali a vyrazili. Nakoniec sa mu to podarilo, keď nám povedal, že je osem hodín. Nikomu nenapadlo pozrieť si čas, v skutočnosti bolo len niečo pred šiestou.

Bolo pekné ráno. Saas Grund bol zatiahnutý v oblakoch, ale slnko ožarovalo protiľahlé vrcholy Alphubel, Täschhorn, Dom, Lenzspitze, Nadelhorn, Stecknadelhorn, Hohberghorn a Dürrenhorn. Po raňajkách sme vyrazili na cestu. Spacáky, karimatky a nepotrebné veci sme si odložili. Napriek tomu, že nástup na ľadovec je označený a upozorňuje na nebezpečenstvo a riziká, odbočili sme ešte skôr a išli sme po červenej značke. Keď bolo jasné, že toto nie je cesta na ľadovec, odbočili sme z chodníka a sledovali sme stopy v snehu. Niekto sa asi tiež sekol. Nakoniec sa stopy skončili a my sme boli úplne mimo trasy. Už sme sa nechceli vracať, tak sme cestou necestou došli na ľadovec. Tu sme si obuli mačky a naviazali sa na lano.

Išli sme stredom ľadovca asi 100 metrov vedľa vyšliapanej cesty. Po dlhšom čase sme sa napojili na ňu napojili a začali sme strmo stúpať. Nato, že sme boli na severnej strane kopca, bolo veľmi teplo. Bol krásny deň, a keď sme vyšli z tieňa na slnko, povyzliekali sme sa do tričiek. Na vrchol kopca sme vyšli bez akýchkoľvek problémov za veľmi priaznivého počasia. Hore sme si posedeli asi hodinu a neboli sme tam sami.

Zostup v snehovej kaši

Zostup bol veľmi nepríjemný, pretože teplo zmenilo sneh na kašu, v ktorej sme sa šmýkali, aj keď sme mali na nohách mačky. Asi v polovici cesty sa Lucian prepadol celou nohou do trhliny, čo ho trošičku vyplašilo. V tretine cesty sme videli prírodný úkaz, ktorý dokazuje, že otepľovanie planéty nie výmyslom aktivistov: V severnej stene Weissmiesu akoby sa narušil ľadovcový bazén. Z ľadovca sa začala valiť voda, liala sa na skalnú stenu a strhávala všetko, čo jej stálo v ceste. Netrúfam si odhadnúť, koľko vody sa pri tejto akcii uvoľnilo, ale sledovali sme to dlhší čas so zatajeným dychom.

Pohli sme sa ďalej, až keď bolo jasné, že ten vodopád sa bude valiť ešte dlho. Naspäť sme sa už vracali po oficiálnej ceste, ktorá sa mi zdala nebezpečnejšia vzhľadom na množstvo trhlín, ktoré sme museli prekračovať.

Na chate Hohsaas sme si dali krátku pauzu a pokračovali sme ďalej.

Znova na mlieku

Bol akurát čas dojenia, keď sme sa blížili k Kreuzbodenu. Mal som pocit, akoby som kráčal na rande. Tentokrát sme boli múdrejší a batohy sme si odložili za elektrický plot. Keď sme sa zvítali s Matejom a Martinou, bolo mi trápne znovu pýtať mlieko, tak som im povedal, že dnes si ho chcem kúpiť, najlepšie šesť litrov. Matej sa len usmial, že si mlieka môžeme nabrať, koľko len chceme. Chlapci to pili decentne ako vínko, ja som doslova „ľabal“. Znova som sa tej chute nevedel nabažiť. Asi tak po treťom litri dobehol Francúz, ktorý pomáhal s dojením a z mlieka vyrábal syr, a kričal na mňa “langsam”, aby som trocha spomalil. Keď ochutnal mlieko Janči, malo to celkom iný priebeh a do desiatich minút hľadal toalety.

Bojovné kravy

Keď sme sa naliali mliekom, Martina nás zoznámila s ďalším Slovákom Viktorom. Viktor pasie špeciálny druh kráv, ktoré sa chovajú iba na boj. Kravy medzi sebou bojujú a Viktor dohliada, aby to bola férovka a zapisuje, ktorá krava je najdominantnejšia. Ak sa náhodou narodí krava s dušou pacifistu, má celkom vážny problém. Tieto kravy sa dojiť nedajú, sú chované len kvoli zábave, ktorej asi nikdy nebudem rozumieť. Aj Viktor mi podával pivo, ktoré som s úsmevom odmietol.

Na večeru sme dostali pozvánku do Triftalpu, kde Matej s partiou bývali. V jednej z dreveníc robil Francúz syr, ktorý nám chcel nakoniec podarovať, ale trvali sme na tom, že si ho chceme kúpiť. Syr chutil rovnako skvelo ako mlieko. Po spoločnej večeri, na ktorej nám Matej rozprával o svojich cestovateľských príhodach, sme zaľahli na lúke do spacákov. Ešte som Matejovi povedal, že ráno chcem ísť dojiť s nimi, ale zobudil som sa, až keď prišiel aj s nadojeným mliekom. Dodnes ľutujem, že som to zmeškal. Ráno nám Matej pozrel predpoveď počasia pre Matternhorn. Bola relatívne dobrá, preto sme sa mu srdečne za všetko poďakovali a presunuli sme sa do Zermattu.

Poďakovanie

Týmto článkom by som chcel hlavne poďakovať naším kamarátom Martine, Matejovi a Viktorovi za pohostinnosť, za skvelé mlieko a príjemné chvíle v ich spoločnosti. Mám pocit, že takýto prístup k pocestným sa z dnešnej spoločnosti dávno vytratil.